Zabudnutý (Snarry; Harry Potter, short story, SK) ✓

𝒵𝒶𝒷𝓊𝒹𝓃𝓊𝓉ý

A/N: Takže túto kratučkú vec som napísala v rovnakej dobe, kedy som písala koniec Duše na ceste. Tí, ktorí ste túto poviedku čítali si isto poviete, že táto vec sa veľmi podobá na jej epilóg. A máte pravdu, pretože túto kratučkú poviedku som sa rozhodla prepísať a urobiť z nej poslednú kapitolu Duše na ceste, a tak som tento pôvodný príbeh nikdy nevydala. No teraz som ho našla stratený v nejakej zložke. Prečítala som si ho, pretože som naň aj zabudla a rozhodla som sa ho predsa len pridať, aj napriek tomu, že sa tak veľmi podobá na koniec Duše na ceste. Je nezmyselné mať ho uložený niekde v PC, keď môže byť pokojne aj tu na wp, kde bude mať viac úžitku a možno niekomu padne vhod. :)

***

Severus Snape každý piatok o šiestej navštevoval cintorín.

Nachádzal sa na vysokom kopci v Godrikovej úžľabine. Viedla k nemu strmá zaprášená cesta, pomedzi stromy a husté porasty, na konci ktorej stála hrozivo sa týčiaca čierna brána. Zakaždým čo ju otvoril hlasito zaplakala. Len čo cez ňu prešiel ocitol sa na úzkom chodníčku, ktorý bol lemovaný pouličnými lampášikmi, avšak ešte nesvietili, pretože slnko sa len chystalo zapadnúť, práve jeho lúče mu svietili priamo do očí, ktoré mal prižmúrené. Oranžová farba sa mu odrážala od bledej tváre, keď zišiel z chodníčku a vstúpil do hlbokej trávi. Prešiel pomedzi náhrobne kamene až zastal pri tom, ktorý pravidelne navštevoval.

Bol z mramoru, strieborné písmo vyryté do tvrdého kameňa hlásalo:

Tu odpočíva

Albus Percival Wulfric Brian Dumbledore

rešpektovaný profesor, statočný kúzelník a dobrý priateľ...

Severus si povzdychol a vymenil aj tak nikdy nevädnúce kvety za nové. Švihnutím prútika zapálil sviecu v kahančeku a posadil sa na bielu drevenú lavičku hneď oproti.

A rozprával...

Severus nemal skutočnú rodinu a ani priateľov. Albus bol jeho profesorom, neskôr nadriadeným a potom priateľom. Odišiel príliš skoro, aj keď vek na to isto mal. Spomínal na ich pravidelné stretnutia, každý piatok o šiestej pri šálke čaju alebo ich obľúbenej whisky. Od jeho smrti ich pravidlo neporušil, stále za ním chodil každý jeden piatok, presne o šiestej.

Neexistovalo takmer nič, čo by mu zabránilo vymeškať ich jednostranné stretnutie. Sedával tam celé hodiny, nemal sa kam ponáhľať, doma naňho nikto nečakal. Po vojne a mnohých súdoch, ktoré nakoniec skončili v jeho prospech si otvoril zašitý obchodník s elixírmi a ingredienciami. Nemával veľa zákazníkov i keď kvalita jeho výrobkov bola špičková, zväčša prežíval len vďaka tomu, že svoje elixíry dodával rôznym veľkým firmám, aspoň tie vedeli oceniť lásku a čas, ktorú do varenia vkladal.

Nálepky smrťožrúta sa nikdy nezbavil, aj keď po sebe Albus zanechal jasné dôkazy, ktoré hovorili, že bol nevinný. No nikoho to skutočne nezaujímalo. A Severus prežíval. Nikto z jeho starej práce oňho neprejavil záujem, vlastne jediná osoba, ktorá sa oňho zaujímala, bola jeho bývala žiačka Hermiona Grangerová. Pracovala na ministerstve a sem-tam mu do obchodu nosila obed, alebo sa ho snažila pozvať na večeru k jej rodine. Severus nerozumel, prečo to robí, no tušil, že ho ľutuje, a to nemohol uniesť, preto bol na ňu nepríjemný, urážal ju a jej návrhy striktne odmietal. Zakaždým mu venovala len smutný pohľad a odišla. Niekedy v jej očiach zazrel slzy.