Hit Me Baby

9. kapitola

A opäť vyhráva D! 

Čakala som, čo urobí. Natiahol sa k nákupu. Pomôcť mi nejde, to mi je jasné. Len sa na mňa usmial, vzal si čokoládu a odišiel. Hajzel jeden! Viem, o čo mu ide. Chce sa so mnou len pohrať. Kto vie, či sa so mnou hral aj vtedy, keď sme spolu chodili. Bola som mu len na zábavu? Nemyslel to so mnou vážne a naspäť ma chcel len preto, aby sa nenudil?

Čo najrýchlejšie som odložila nákup a zamkla sa do svojej izby. Oprela som sa o dvere a sťažka dýchala. Snažila som sa to udržať v sebe, ale nemohla som, nemala som na to dosť síl. Začala som nahlas plakať. Zosunula som sa na zem. Objala som si kolená a plakala ešte hlasnejšie. Počula som však len zbesilý tep svojho srdca. Bum, bum. Nikdy ma nemiloval. Bum, bum. Vždy som preňho bola a vždy aj budem zábavka. Bum, bum. Prečo ma to vôbec trápi? Bum, bum, bum. Ja ho už predsa nemilujem. Bum, bum, bum, bum. Vykríkla som od bolesti v hrudi. Bohužiaľ, bola to tá horšia bolesť, emocionálna bolesť. Bum, bum, bum.

,,Lisa? Otvor mi, prosím!"

Bum, bum, bum. Toto nie je moje srdce, ale Jungkook. Ten sprostý zajac, ktorého som nechcela vidieť. Vypadni! Choď preč! Zakryla som si uši, aby som nepočula to otrasné búchanie na dvere. Dosť, prestaň!

,,Lisa, no tak! Otvor konečne, kurva!"

Neotvorím! Musím odtiaľ vypadnúť! Ja to nevydržím! V takejto chvíli by pomohlo objatie od mamy, to ma naučili knižky. Lenže ja som mamu nikdy nemala. A ani otca.

Bola som rada, keď som sa v osemnástich dokázala postaviť na vlastné nohy a vtedy som ho stretla. Jeon Jungkook. Mladý študent len o rok starší odo mňa a mala som šťastie, že si spomedzi všetkých dievčat všimol práve mňa. To bolo dávno. Vyskočila som na nohy a premýšľala, ako ujsť. Nemôžem tu zostať, to nevydržím! Pozrela som sa von oknom. Pršalo. Paráda!

,,Lisa! Lisa, počuješ ma?! Dávam ti päť minút, inak tie dvere vyrazím!"

Nie! Nechoď sem! Nemala som na výber. Vzala som obliečky a plachtu a zviazala ich dokopy, takže som mala aké-také lano. Otvorila som okno. Jeden koniec lana som priviazala o nohu postele, zvyšok letel do dažďa. Ešte som si vzala topánky zo skrine a pomaly som začala liezť von. Bolo to dosť ťažké, keďže pršalo a šmýkalo sa mi. Podarilo sa mi ale dostať sa von. Zem bola blatistá, no to mi bolo fuk. Začala som bežať ako o život. Bežala som a bežala.

Po chvíli som si uvedomila, že som sa dostala k mestu. Bola mi zima, bola som premočená na kosť. Natiahla som si na mokré vlasy kapucňu z mikiny a kráčala som ako bez duše. Tak som sa aj cítila. Nemala som ani poňatia, kam teraz. Vo vreckách nohavíc som mala dve veci. Mobil a peňaženku. Mala som tam nejaké peniaze, ale nie nejak extra veľa. Začula som motor auta. Opatrne som sa otočila. Jungkook! Rýchlo som sa zašila do blízkej kaviarne. Jungkookovo auto prešlo okolo, nevšimol si ma. Spadol mi kameň zo srdca.

,,Prepáčte, slečna," oslovila ma čašníčka.

,,Á-no?" vykoktala som zo seba.

,,Ste v poriadku? Vyzeráte, ako keby vás naháňal prízrak."

Hádam, že aj tak sa to dá nazvať. Čašníčka vyzerala byť ustarostená. Usmiala som sa na ňu.

,,Nič mi nie je. Len..."

Nedokončila som svoju vetu. Čo som vôbec chcela povedať? V tej chvíli som nevedela, či mi po tvári tečú slzy, alebo dažďové kvapky. Čašníčka ma jemne chytila okolo pliec a ťahala ma dozadu. Tam ma osušila a ponúkla mi svoju mikinu.

,,To je v pohode, mám ešte jednu náhradnú."

,,Ďakujem," zašepkala som vďačne.

,,Volám sa Jessi," predstavila sa mi.

,,Lisa," odvetila som. Jessi ma potom vzala naspäť k zákazníkom a posadila ma k stolu, ktorý mi ponúkal najviac súkromia.

,,Môžem si objednať ovocný čaj?" pípla som.

,,Samozrejme," usmiala sa prívetivo a čoskoro som mala šálku horúceho čaju pred sebou.

,,Ďakujem."

,,Za málo." Jessi si sadla oproti mne a zovrela mi ruku. Chcela som sa jej opýtať, či nemusí pracovať, ale všimla som si, že zákazníkov obsluhuje mladý chlapec.

,,On to zvládne aj bezo mňa," povedala Jessi, akoby čítala moje myšlienky. ,,Chceš sa porozprávať? Viem, že sme prakticky cudzie, ale viem aj to, že človek sa potrebuje s niekým porozprávať, a neuraz sa prosím, ale ak má taký strach a chaos v očiach ako ty."

Jessi mi bola veľmi sympatická. V jej očiach som videla pochopenie a podporu, hoci ma vôbec nepoznala. A uvedomila som si, že ona je to malé svetlo medzi ľuďmi, ktoré prináša nádej. Nádej, že nie každý človek je zlý a chce vám pomôcť, úplne nezištne. Povedala som jej teda, čo ma trápi. Detaily, ako hlavné gangy Seoulu som musela zatajiť, aby sme tu nemali pohotovosť.

,,A teraz ťa hľadá?" spýtala sa Jessi na záver.

Prikývla som. Jessi mi zovrela ruku pevnejšie.

,,Mala by si sa vrátiť a porozprávať sa s ním. To, že ti ponúkol strechu nad hlavou je od neho milé, ale mal by vedieť, že sú isté hranice. Rozhodni sa ale ako chceš."

Chápavo som prikývla. Predsa len, nemôžem sa tu skrývať večne. Už prestalo pršať. Žeby to bolo nejaké dobré znamenie? Vstala som na odchod. Zaplatila som za svoj čaj a trvala na tom, že Jessi jej mikinu vrátim a ona mi dá moju, ktorá stihla vyschnúť.

Pomaly som blúdila Seoulom, no ani ma nenapadlo smerovať k sídlu Bangtanu. Na to som nemala dosť odvahy. Čo ale teraz mám robiť? Peňaženka je prázdna. Kľúče od môjho bytu? Nemám ich tu. Mohla by som ísť k Hane. A nebude zase s Namjoonom? To nechcem riskovať. Ešte hodinka prechádzky a možno sa vrátim. Možno.  A možno neviem čo, lebo uprostred mojich myšlienok do mňa niekto vrazil a spadla som na zem.

Kto do Lisy vrazil?
A: Hana
B: Jungkook
C: Hoseok
D: nepriateľ

Áno, máme ďalšiu kapitolu. Oh yes! Keď sa darí, tak sa darí asi 😂😂😂