Zmätený Kazekage (pripravuje sa revamp)

38.

Hranicami medzi krajinou Vetru a Ohňa prechádzajú tri osoby.
„Vidíte tú čierňavu na oblohe?" spýtala sa Tanaris a obe zvieratá zaklonili hlavy, aby sa pozreli.
„Búrka?" spýtal sa Morimaru celkom nadšene a Katonmaru sa k nemu pridal s radostným výskokom.
„To ti neviem povedať," dievča sa zamračilo a do toho jej husky zavrčal.
Obzrela sa na neho a začali prechádzať cez hranice: „Takže len dážď."

Po ďalej pol hodinke behu sa ozval Morimaru: „Ako je to ešte ďaleko?"
„Tak ešte dva dni cesty...lenže máme Katonmara, takže tak dva možno aj tri, štyri."
Katonmaru ospravedlňujúco zaštekal a potriasol hlavou, aby dostal vodu zo srsti, ktorá mu šla do očí. Pršalo hojne a už dosť dlho - odkedy prekročili hranice do Zeme Ohňa.
„Bože, prečo musíme cestovať tak rýchlo?" Morimaru otrávene pozrel na Tanaris.
„Nelamentuj. Chcem byť čo najskôr doma," povzdychla si so psychickou únavou.
„Ááách, ja zbožňujem dážď," vzdychol si rys.
„Mne dážď vadí."
„Nelamentuj," rys nechal okúsiť Tanaris jej nepríjemnú vlastnú zmes, „ ja ho mám rád, veď som z Amegakure."
Tanaris si na túto jeho vetu mierne odfrkla, no Morimaru sa radšej nič nepýtal a tak nastalo znova ticho.

Pár minút cesty sa mlčalo...dokiaľ Morimaru prudko nezastal: „Tanaris, v našej blízkosti sa pohybujú dve chakry."
Katonmaru tiež zastal, dva skoky a stál pri Inuzuke a rysovi. Tanaris sa zamračila, na to zavrela oči a sústredila sa: „Už ich cítim, no sú ešte celkom ďaleko. Nemali by byť hrozba."
„Nie sú to Akatsuki?" zažmúril a v jeho očiach sa objavila nejaká dravosť.
„Pochybujem. Ak by to boli Akatsuki, tak tie chakry by boli silnejšie. Zbytočne nestresuj," hovorila s vážnou tvárou.
Katonmaru niečo zaštekal a dvihol hlavu na Tanaris.
„Nemôžeš ho zacítiť, ani Tanaris. Prší. Všetky pachy, ktoré na nich boli, zmyl dážď," odpovedal mu rys miesto dievčaťa, premiestňujúc zrak z lesa na ňu, „čo chceš urobiť?"
Člen klanu Inuzuka sa znepokojene obzerala, tvár pritom mala pokrčenú vďaka veľkým kvapkám: „Čo by si navrhoval?"
„Nemusia to byť práve potulujúci sa nukeninovia, kľudne to môžu byť aj nejakí ninjovia, vracajúci sa do Konohy. Poznávaš tie chakry?"
„Nie, nepoznávam. Vôbec."

Katonmaru zaštekal a dal sa do pohybu, jeho spoločníci ho nasledovali. Tanaris naoko urazene poznamenala: „Ja sa nebojím! Ja len, že by bol problém, keby sa proti nám niekto postavil. Cítim sa dosť zle, keď to časovo porovnám ku príchodu do Suny. Žiadna kondička."
„Dáš sa dokopy, keď sa vrátiš," snažil sa ju Morimaru trocha uchlácholiť.
„Bratia aj priatelia mi určite pomôžu," usmiala sa a ešte vyše zrýchlila.
„No tááák, Tanaris! Čakaj," Morimaru so smiechom zakričal a Katonmaru za ňou štekal.

Ešte pár metrov pobehla a potom sa zastavila. Dlaň si dala ku čelu. Zapadajúce slnko, ktoré svietilo cez malú dieru v mračnách, jej otravoval výhľad. V diaľke bolo pekné miesto, kde by sa mohli usadiť na noc. V tom obe jej zvieratá dychčiac, dobehli ku nej.
„Kúsok odtiaľto je miesto, kde sa utáboríme," zvesila ruku z čela a zamračila sa pred oslepujúcim slnkom.

Zrakom zbehla na Katonmara, ktorý mal pod svetlom zo slniečka srsť mierne naoranžovelú. V momente, kedy konečne postrehla, aký je unavený a zničený z tak rýchleho behu, jej ho prišlo ľúto. Až jej to vtlačilo slzy do očí. Vôbec si neuvedomila, že išla rýchlym tempom a on už nie je taký ako býval. Doteraz si poriadne nepripúšťala, že Katonmaru je zrejme doživotne neschopný s ňou niekam chodiť. Že už je len psom, nie ninkenom. Nebude s ním tráviť toľko času. Vyrastala s ním, bolo to ako stratiť člena rodiny. Keď ho videla takéhoto zničeného, doľahlo to na ňu. Slzy jej vytiekli von a Morimaru mlčky sledoval dva pramienky sĺz stekajúcich po jej znakoch na lícach. Katonmaru pútavo sledoval západ slnka a jej slzy nevidel, hneď ako sa na ňu obrátil, sklonila hlavu a rýchlo si popretierala oči.
„Zložíme sa. Čo poviete?"