II.

58 8 0

Muž s kapucňou, v ktorej mu svietila bledá tvár rýchlo prestupoval. Tmavá hala s vysokým stropom, po ktorej tiché kroky prechádzali okolo členov ANBU root. Niektorí mali masky, iní si prezerali škaredo okoloidúceho. Neušlo mu šepkanie za jeho chrbtom. Bolo mu jasné, že to šlo na jeho osobu a bolo mu aj jasné prečo. Na konci čakal muž s previazanou tvárou a paličkou, ktorú stískala jeho pravá dlaň.

„Danzou-sama, som tu ako si želáte," Sai zhodil dozadu kapucňu a kľakol pred svojho pred svojho nadriadeného.
„Áno. Chcem sa s tebou o niečom porozprávať. A už dlho," hľadel na neho z výšky a vyše sa zaprel o paličku, „a myslím, že vieš o čom."
„Hai, Danzou-sama. Haruno Sakura."
„Správne, Sai. Si ANBU a ANBU čo?" jeho prísny chrapľavý hlas sa rozoznieval v tme.
„Nemá emócie, nepozná city," odvetil Sai so sklonenou hlavou.
„Nemôže ich mať. Medzi ostatnými v roote kolujú o tebe reči. I o mne, že ti nadržiavam. Zákon ANBU root hovorí jasne. Pokiaľ má ANBU root ženu, mal by odstúpiť. Ja som to neurobil. Nechcem."
„Danzou-sama," Sai prekvapene dvihol hlavu na šéfa.
„Tvoje pečate sú silné a nevídané. Vychoval som ťa kvôli jednej fuujin technike a keď som do teba vložil toľko námahy, nenechám to len tak padnúť a preto sa tej ženy vzdáš," pozrel na neho rozhodne.
Členovi rootu vyrazilo dych a bol rád, že sa pozerá znova na zem a nie na Danza. Vyschlo mu v krku a cítil triašku, ktorá napádala jeho telo.
„Vždy si ANBU bol a vždy ním budeš. Nie si schopný skutočne milovať, na to pamätaj..."

Sai otvoril oči a zazrel sklá sprchového kútu. Opätovne stisol pevne viečka a ruku si smutne priložil na tvár. Je to tak, ako hovoril Danzou? Nie je schopný milovať? Už raz miloval...ako dieťa, keď vyrastal, tak miloval svojho adoptívneho brata, ktorému bol nútený vziať život. Vtedy stratil na dlhú dobu city, no keď prišla Sakura, vrátili sa mu.
„Čo mám robiť?" opýtal sa nahlas sám seba a dúfal, že mu niekto povie odpoveď.
Všetci ANBU naokolo vtĺkali, že nemôže, nesmie a že ani sa to nedá. Pomáhalo mu dlhé odlúčenie od nej. Dúfal, že voda, ktorá na neho steká z neho zmyje všetky problémy. Nespokojne sa doumýval a vyšiel zo sprchy...

Ako mŕtvy ľahol do postele a bol vďačný, že spánok ho tak rýchlo odviedol do ríše snov. Nechcel myslieť na ANBU, na ňu. Nechcel myslieť na nič a nikoho. Spal tvrdým spánkom až do obeda druhého dňa. Z postele sa vyštveral svieži až ho to samého prekvapovalo. Bolo to skvelé ráno, tých pár sekúnd, než si spomenul na svoje problémy. Zúfalo sa postavil z postele a po rannej hygiene sa pobral do obchodu, pretože v chladničke nemal nič. Bola prázdna ako keď ju kúpite.

Pretrel si smutné oči, keď sa vedľa neho objavila vysoká hnedovláska a očami hnedými ako jej vlasy ho prepaľovala. Tvár mala prekvapenú s prímesou emócie, ktorú nevedel zaradiť.
„Ahoj Tenten. Rád ťa vidím," myslel, že sa usmial, no keď si ten moment prehral znova v hlave, zistil, že bol vážny.
„Zdravím ťa Sai, konečne si doma. Hm?" načiahla sa po konzervu v regáli a vložila ju do košíka.
Netušil ako má reagovať. Je doma a čo. Nikto ho nečaká a môže si za to sám. Rozhodol sa, že jej na to nič nepovie. Vrhačka zbraní naďalej skúmavo pozerala na jeho bledé a podľa Kibu mierne zženštilé črty. Až Saiovi vyschlo v krku. V tvári mal z nej vypálenú dieru.
„Ako sa má Neji?" strelil prvé, čo ho napadlo.
„Fajn," usmiala sa a na pár sekúnd sa jej ten divný pohľad z tváre vytratil, „koho si stihol stretnúť zatiaľ?"
„No," niekde v krku sa mu usídlila hrča, keď nastolila zvedavé oči, „prišiel som ešte len včera poobede, tak len teba."
„Aha," pokývala uznanlivo hlavou aj keď moc nemala nad čím, „dobre, tak ja idem."
Zrazu začala od neho akosi moc rýchlo odstupovať a mávala mu: „Ahóój."
Sai nemo s rukou na pozdrav ako ona, sledoval jej postavu pokým nezmizla. Ešte hodnú chvíľu mu trvalo než sa pohol. Čosi mu na nej nesedelo. Nechovala sa bežne.

Keď poviem dosť!Read this story for FREE!