I.

45 4 0

Hustým listnatým lesom sa ženie skupinka štyroch mužov. Najstarší mal tridsať a najmladší dvadsať tri. Boli oblečený v čiernych odevoch a črty ich tvári boli starostlivo schované pod maskami. Členovia ANBU root sa vracali z dlhodobej misie. Mlčky cestovali už skoro celý deň. Každý jeden z nich mal vlastné myšlienky, ktoré si musel usporiadať pred tým, než sa vráti do dediny, z ktorej odišli pred pol rokom.
Sai, najmladší účastník misie, stále pozeral na svoje nohy, ako sa blížia na miesto, o ktorom ani nevedel, či je jeho rodné. Bývala tam však jedna vec. Problémom bolo, že si tiež ňou prestáva byť istý. A tou vecou, bolo jeho dievča.

„Dnes akosi ticho..." poznamenal jeden z nich a natočil ANBU masku na ostatných, „nie je vám do reči?"
„Ani nie," poznamenal Sai.
„Ani sa ti moc nečudujem," ozvalo sa tlmene cez masku tretieho člena a štvrtý mu hmkol na znak súhlasu.
„Ach," povzdychol si Sai a odrazil sa od vetvy stromu.
„Pozri, šéf sa vyjadril jasne. Si jediný ANBU root, ktorý niekoho má," povedal najstarší z nich, ktorý ako prvý preťal ticho v ich partičke.
„Veď ja viem...teda no...ja ani sám neviem, ako to všetko," radšej stíchol, lebo sám nevedel, čo má v hlave.
Zahĺbil sa do svojich spomienok...

„Sai! Sai, som jounin! Mám to! Konečne!" ružovláska vyšla z budovy kage.
„Sakura!" rozbehol sa proti nej a ona mu skočila do náručia.
„Bože, som taká šťastná!" rozosmiala sa, keď si ju dvihol do výšky.
Zložil ju na zem a v tesnom objatí si vymenili bozk.
„Som na teba hrdý," oprel si svoje čelo o jej, „hovoril som ti to, veď si žiačkou samotnej Tsunade."
„Tsunade-sama, bola tiež veľmi rada," odtiahla sa a začala ho ťahať ulicou, „aj Tenten, Shikamaru a Lee urobili skúšky. Naruto spravil chuuninské. V grillbare je dnes oslava, tak tam ideme...bože, prepáč," zastavila sa a chytila sa za ústa, „ja som ti to zabudla povedať."
„To nič," mávol rukou a na tvári sa mu zjavil kyslí výraz.
„Čo sa deje?" Sakure trochu zbledla tvár pristúpila k Saiovi.

V poriadku," nahodil naoko úsmev, no ona sa tým ďalej nezapodievala.

Opäť ho začala ťahať ulicou, nechal sa viesť až k jej domu. Odložila si tam nejaké veci a už trielili do Choujiho obľúbenej reštaurácie. Saiovi celú dobu nebolo do reči, jeho polovička rozprávala. Svoj monológ ukončila, keď vošli do veľkej prevoňanej miestnosti: „Čautéé!"
„Sakura," usmial sa Naruto a mnohí z nich ho zopakovali.
Dvojica si prisadla a čoskoro obsluha doniesla ďalšie kúsky mäsa na gril. Dialógy šli v plnom prúde, niektorí sa povzbudili alkoholom, iný skôr jedlom. Zábava bola skvelá, len čiernovlasý mladík sedel ako trocha ako bez duše a nemo sledoval tváre svojich priateľov. Nevedel, či tak mohol nazvať všetkých tam, no dúfal v to.

„Hej, vy dvaja," ozval sa Kiba s naružovelými lícami od alkoholického účinku a ukázal sakém na Saia a Sakuru, „tieto štyri dni máme všetci voľno, nešli by sme na stanovačku?"
„Bože, ty sa chceš upiť k smrti," zalementovala spočiatku Sakura naštvane, no potom sa s úsmevom otočila na Saia, „pôjdeme nie?"
„Ja...nebudem môcť," Sai stisol pery a uhol jej pohľadom.
„Jak to?" do tónu vmiesila hnev.
Vedel, že už neujde. Zhlboka sa nadýchol a vyviedol ružovlásku z baru.

„Sakura," oslovil ju, aby oddialil to, čo jej musel zdeliť, „musím zasa preč."

Tvár čerstvej jounninky prebodol smútok: „Zase?"

Sai zvesil hlavu a Sakura k sebe natisla pery. Srdce jej rýchlo bilo od strachu z odlúčenia. Prosila ho, aby ANBU opustil. Nemal dôvod tam zostať. Danzou, ktorý Saia „vychoval" bol mŕtvy, no jeho nový šéf ho znova na to uhovoril. Sai bol príliš zdeformovaný na to, aby sa dokázal postaviť proti rootu a nechať ho. Ženu, ktorá s ním stála na ulici ho však naučila milovať. A preto Sakura dúfala, že toho nechá. Vyčerpávalo ho to a on to nedal znať...

„Kedy odchádzaš?" spýtala sa a v hlase upokojila emócie.
Sai mlčal. Vlasy mu padli vedľa spánkov, po ktorých mu stiekla kvapka studeného potu.
„No tak... kedy?" dala ruky v bok a nedočkavo čakala odpoveď.
„Zajtra ráno."
Sakure padla sánka a rovnako aj ruky vedľa jej tela.
„Prepáč..."
„Na ako dlho?" v tejto otázke už emócie nezakryla.

„Pol roka," vydýchol, celý klepajúc sa.

„To nemyslíš vážne, že nie?!" vybehla po ňom a odstúpila niekoľko krokov od neho, „a to si mi to ako kedy chcel povedať?!"

„Dnes, pretože som ťa nechcel stresovať medzi skúškami..."

Sai dvihol na ňu zrak a videl jej tvár celú zaronenú slzami. Srdcom mu prešiel bolestný meč a jeho bytie premohlo zúfalstvo.

„Sakur-"

„Nie, nič nehovor," utrela si slzy, „už je toho dosť. Tisíc krát som ťa prosila a ty si aj napriek tomu v ANBU...dobrovoľne. Dvojmesačné misie zvládnem, ale pol roka. To je moc aj na mňa. Nikdy neviem, či sa vrátiš živý. Veď si preboha v ANBU root. Robíš tú najšpinavšiu prácu. Si vrahom a ja nevládzem. Radšej budem sama ako toto."

Sakura sa rozbehla s plačom a Sai nechal otvorené ústa v nemom výkriku a rukou natiahnutou za ňou...

Muž potriasol hlavou, aby začal registrovať okolie. Jeho kolegovia sa znova zhovárali a on bol len šťastný, že sa nemusel zapájať. Poobzeral si okolie, prekypujúce zeleňou. Lístky na stromoch sa spokojne pohupovali a to bola ich jediná starosť. Závidel im. Tmavé oči premiestnil pred seba a v diaľke sledoval bránu dediny, ktorú nazýval rodnou.

Medzi masívnymi betónovými stenami ich privítali Kotetsu a Izumo. Ukecaní ninjovia zastavili skupinku, Sai bol zahalený myšlienkami a videl mužov ako keby bez zvuku. Počul vnemy, no nevnímal slová. Konečne precitol zo svojho vnútra: „Ideme hneď za Tsunade-sama," Kotetsu a Izumo stáli oproti kapitánovi, „musíme jej podať hlásenie."
„Fajn, ste radi, že ste v doma, čo?" usmial sa na Izumo.
Ozval sa jeden z nich: „Osobne som nečakal, že mi Listová bude chýbať, ale cnelo sa mi."
„Aj mne," pridali sa zborovo dvaja ANBU.
„Sai a ty?" Kotetsu ho oslovil trocha rýpavo, no on nereagoval.
„Nič, moc kecáme. Majte sa chlapi," najstarší sa dal do pohybu a jeho tím ho nasledoval.

U Tsunade prebehol hodinový rozhovor. Sai si neprial nič iné ako odtiaľ, čo najskôr zdrhnúť. Zvieralo mu hrdlo, nohy mal unavené z cesty a v noci toho moc nenaspal. Otvoril dvere na skromnom byte a rozsvietil si. Všetko bolo tak ako predtým, len trocha viac prachu. Nič sa tam nezmenilo a bola to ďalšia vec, ktorej dnes závidel. Prečo sa veci u neho nemohli nezmeniť. Prečo všetko bralo následky?

Prestupujúc ako mátoha začal zo seba zhadzovať veci. Najprv batoh, masku, katanu a postupne oblečenie. Postavil sa do vytúženej sprchy, stál v nej a hľadel do prázdna. Aký zvláštny pocit. Vždy, keď sa vracal z misie, Sakura si pomaly stan išla postaviť pred bránou Konohy len, aby ho privítala, čo najskôr. Teraz tam nebol nikto. Zabudla na neho? Má niekoho iného? Povzdychol si a pretrel si vlasy smerom dozadu, lebo voda po nich stekajúca mu šla do očí. Oprel sa o kachličky, ktoré ho zastudenili, až sa strhol. Zvykol sa na ľadový pocit na lopatkách a zavrel oči...

Keď poviem dosť!Read this story for FREE!