Súboj

244 14 6

,,Veronica! Počkaj!'' zakričím na Veronicu, ktorá práve vstupuje do kráľovskej sále. Veronica sa zastaví, otočí sa ku mne a zľahka nadvihne obočie. Chcem k nej bežať, ale dlhé biele šaty s niekoľkými vrstvami ma vtom brzdia. Podvihnem si ich a rýchlejším krokom sa k nej vydám. ,,Ale čo? Princezná sa pozabudla? Veď ples je už polhodinu v plnom prúde.  Alebo sa bojíš obstáť skúšku?" škodoradostne sa usmeje Veronica a ťahá ma cez dvere do kráľovskej sále. Má pravdu, bojím sa, a po včerajšom zážitku sa bojím väčšmi, aj keď to pravdepodobne nemá nič s týmto spoločné. Ale taká zlá by byť nemusela, rada by som ju videla na mojom mieste. Veronica všetko dôkladne premyslela. V polovici plesu je zvykom sólový tanec kráľa a kráľovnej. A keďže otec sa druhý krát neoženil, pripadá tento tanec mne. Veronica povedala, že hneď po tanci a potlesku ľudí, ho mám pred všetkými vyzvať na súboj. Nechápem, ako si to predstavuje, ale necháme to teda na osud. Vstúpime a pozeráme sa na cez päťdesiat tanečných párov, ktoré sa vykrúcajú v strede sálu. Všimnem si otca na kráľovskom kresle a kývnem naňho. Zjavne si ma nevšimol, tak neodkýval späť. Začínam sa nudiť. Na plesoch zvyčajne len stojím v kúte a sledujem priebeh plesu. Niežeby ma nikto nikdy o tanec nepožiadal, ale není to moja silná stránka. Stačí mi keď tancujem jeden tanec s otcom, pri ktorom mám zvyčajne šťastie, že mu nestúpim na nohu. O Veronice sa to nedá povedať ani zďaleka. Celý večer pretancuje a mňa si nevšíma. Nevadí mi to, nebudem jej brániť v zábave. Postavím sa k stolu s jedlom a prezerám si každého, pri ktorom sa mi zastavia oči. Veľmi rada hodnotím šaty na plese, ale dnes jednoznačne vedie Daniela, Veronicina sestra. Nikdy si s Veronicou nerozumeli, ustavične sa hádajú a tak sa radšej navzájom ignorujú, preto som ani netúžila po tom Danielu spoznať, ale pre tie svetlomodré šaty by som bola ochotná. Ďalej tu máme Nicolasa, hoci nie je šľachtic, s otcom sú veľmi dobrý priatelia, on vyzerá dobre vo všetkom aj v tomto modrom kostýme. Zazrie, že naňho upieram zrak a preto sa na mňa pousmeje. Úsmev mu opätujem, ale stále si myslím, že sa na mňa hnevá kvôli tomu chlapcovi, tak sa cítim trochu previnilo. Ďalej tu je Kate, celkom milé dievča, ale málokedy sa dáme do reči. Má strašný vkus. Dnes si obliekla zelené šaty, rúžovú parochňu a žltú mašľu do vlasov. Vyzerá strašne, hlavne tá parochňa, parochňu som vyskúšala iba raz v živote, ale vtedy som si povedala, že naposledy. Hudba prestane hrať a všetci zatlieskajú. Už je čas na tanec? Koľko som tu stála? Začalo mi zvierať žalúdok. Otec už dávno stál pri mne a všimnem si, že nám všetci uvoľnili cestu do stredu sálu. Chytím sa otca a kráčam po jeho boku do stredu sálu. Postavíme sa oproti sebe a pokloníme sa. Začne hudba a my začneme náš tanec. Začnem si v hlave pomaly premietať, ako mu poviem o pár minút onú vetu. Viem si všetko živo predstaviť okrem jeho reakcie. Panebože ať to mám za sebou. Tanec sa pomaly končí a mne začína viac a viac biť srdce. Koniec. Dohrala hudba a poklonili sme sa, ostatní nám tlieskajú. Otec sa poberá na odchod, ale ja ho zastavím: ,,Počkaj!" Otec sa otočí a nechápavo na mňa pozrie. Ja sa obzriem do strany a vidím Veronicu, ako kýva hlavou, čo značí, že to zvládnem. Nadýchnem sa a poviem: "Ja, ja, vyzývam ťa na súboj!" Počujem zhrozenie davu a prekvapené pohľady. Myslela som, že sa v tej chvíli rozplačem, ale ovládla som sa. Pozriem sa otcovi do očí a hľadia na mňa, ako nikdy: ,,Čo, že ma?" Teraz som sa rozhodla, že to vyhrám, aj keby to bolo to posledné, čo v svojom živote urobím: ,,Počul si! Vyzývam ťa na súboj a chcem ti dokázať, že dokážem bojovať." Otec už po týchto slovách stál ako socha. Obzrel sa dookola a stalo sa presne to, čo Veronica očakávala. Nemôže to odmietnuť, ponížil by sa pred celým kráľovstvom. Otočí sa mi chrbtom a podíde k východu zo sálu. Zoberie strážam dva meče a povie: ,,Dobre, prijímam tvoju výzvu." Prikývnem a dav sa už zhromažďoval, aby im neunikol ani okamih. Otec mi hodí meč a ja ho pevne uchytím do pravej ruky. Toto je prvýkrát, čo držím pravý meč a možno aj naposledy. Zaujmem útočnú pozíciu a otec nasledovne tú svoju. Súboj sa začal. Bez váhania zdvihnem meč a smerujem s ním k otcovi. Odrazí ma a nasledovne švihne mečom ku mojej hlave. Skrčím sa a zvrtnem na ďalší ťah. Otec ho hravo odbije a začne švihať mečom do všetkých strán, odbíjam ho a zrazu sa nahnem a schytím meč do oboch rúk. Zvrtnem sa do prava a z celej sily udriem. Počujem pád meča na zem. Pozriem sa na svoje ruky, ktoré pokojne zvierajú meč. Pozriem sa na otca a na jeho prekvapivý pohľad pri ktorom pootváral ústa. Uhnem do strany a nevidím na zemi meč. Vidím zlomený špic meča. Už som pootvárala ústa aj ja a zahľadela sa na väčšiu časť meča ktorú držal otec. Presekla som ho. Presekla som otcov meč. Vyhrala som. Najradšej by som začala výskať od toho šťastia a poriadneho. Dav ľudí začal kričať moje meno a tlieskať. Porazila som hrdinu. To nie je možné. Otec ešte chvíľu stojí bez hláska, ale nakoniec ku mne príde, zovrie ma do náručia a pošepne mi do ucha s úsmevom: ,,Toto si ešte vybavíme mladá dáma." Po týchto slovách už pokojne povolím slzy a usmejem sa na otca.

HrdinkaPřečti si tento příběh ZDARMA!