Keď zafúkal vietor...

67 8 0

Do sna o krásnom hnedovlasom dievčati s dvoma drdolmi, sa mi vkrádalo zvláštne svetlo. Pomaly som otvoril oči, oslepený slnkom. Musel som rýchlo klipkať očami, aby som si naň zvykol. Ach, zabudol som si zastrieť žalúzie. Posadil som sa a pretrel si tvár. Koľko je hodín? Dúfam, že dlho nevyspávam, lebo dnes sa slávi Tanabata. Celkom sa na ňu teším.
Porozhliadol som sa po izbe. Biela, presvetlená. Na stoličke moje veci a kunaie. Usmial som sa sám na sebe. Nikdy si po sebe neupracem veci pred spaním. Vstal som z postele a išiel do kúpeľne, kde som sa osprchoval a umyl si zuby. Vrátil som sa naspäť do izby a navliekol na seba biele tričko a čierne nohavice. Po ceste z izby som zobral aj ochrannú čelenku a zišiel po schodoch zaväzujúc si ju na čelo.


Ani som úplne neuzrel celú kuchyňu a nízky čierny stôl, okolo ktorého boli porozkladané malé vankúše, začul som ten vždy jemný hlas: "Dobré ráno, Neji nee-san."
"Aj vám, Hinata-sama," mierne som sa usmial a sadol som si na vankúš, ako mi pokynula rukou.
"Spal si celkom dlho," usmiala sa na mňa.
Moje mierne pozdvihnuté kútiky úst sa rozrástli do širokého úsmevu, keď mi povedala, že nám obom pripravila raňajky. Vždy, keď nemáme misiu, tak vstane skorej, aby spravila jedlo. Dokonca na narodeniny, ktoré som mal pred štyrmi dňami, mi doniesla raňajky aj s malou smotanovou tortičkou rovno do postele, kde som si to aj vychutnal. Všetko to priniesla na veľkej drevenej tácni a ja som mal čo robiť, aby som nepraskol. Hinata-sama je úžasná. Mám ju rád, no nikdy jej to moc nedávam najavo. Vlastne to nedávam najavo nikomu. Aj keď jednej osobe sa snažím už roky...

"Neji nee-san? Môžem sa ťa niečo spýtať?" prehovorila svojím typickým hanblivým hlasom.
Vždy som sa snažil, aby bola pri mne čo najmenej ostýchavá. Veď som jej bratranec. Dlhšiu dobu chce, aby som ju formálne neoslovoval a nevykal jej, avšak ja by som si na to nezvykol. Totižto u mňa je to spôsob ako jej vyjadriť svoju náklonnosť. Nikdy som na takéto veci nebol, celkovo som odmeranejší typ človeka, alebo by som skôr povedal vážny typ. Snažím sa to ale trocha zmeniť. Kvôli nej.


"Neji nee-san? Počúvaš ma?" mierne sa zamračila.
"Gomene, Hinata-sama, len som premýšľal," napil som sa čaju a ona sa na mňa spýtavo pozerala.
"Môžem?" opätovne sa usmiala.
Vydýchol som si, že sa nenahnevala. Kývol som jej hlavou na znak súhlasu a ona mi položila svoju otázku: "Už máš prianie na dnešnú Tanabatu?"
"Ešte som nad tým hlbšie nepremýšľal," poznamenal som a rozhodol som sa, že keď si pôjdem zabehať, tak nad tým porozmýšľam.
Hinatu-sama táto odpoveď zrejme uspokojila, ja som sa nepýtal na jej prianie, lebo som vedel, čo to bude, teda skôr kto. Naruto.
Po jedle som pomohol Hinate-sama popratať. Za ten čas mi ako-tak odľahlo v žalúdku a tak som si išiel do lesa zabehať, tak ako som to plánoval.

Mám rád to ticho, ktoré obýva lesy. Dobehol som na malú čistinku s pekným výhľadom na Konohu. Sem chodievam často, je to tu veľmi príjemné a dá sa tu skvelo meditovať. Nuž...prekrížil som si nohy do tureckého sedu, zavrel som oči. Chvíľku som premýšľal nad prianím na dnešný festival. Ani som nemusel premýšľať dlho. Potom som sa začal sústrediť a vnímal prírodu okolo seba.

Fúkanie vetra, cvrlikanie vtákov, šumenie trávy a zurčanie neďalekej rieky. Tieto blahodarné zvuky pre moje uši zničil ten hlas, ktorý bolo počuť takmer všade, kde sa ozval: "Neji, čo ty tu tak sám, -ttebayo?"
Pousmial som sa a otvoril oči, ktoré ma trocha pod náporom svetla zaboleli. Prvé sekundy som mal všetko domodra sfarbené, našťastie hneď okolie nabralo normálnu farbu.
"Naruto," oslovil som ho a otočil sa za seba, "zvláštne, že si prišiel tak nehlučne. Na teba nezvyklé. Meditujem."
"Ja som sa už na hore žiab nameditoval dosť. Vtedy to bolo fajn, ale teraz ma to už nebaví. Radšej by som si dal ramen," poznamenal a ponaťahoval sa.
V duchu som sa zasmial, on ten svoj ramen nikdy neopustí. Spýtal som sa ho na oplátku, že čo on v lese tak sám, no než mi stihol odpovedať, počul som Akamarov štekot a z kríkov vyletel aj s Kibom na chrbte.
"Nazdar Neji," zosadol z neho a začal si z vlasov vyťahovať vetvičky a lístie, "ideš dnes na slávnosť? "
"Samozrejme," prikývol som a obaja si sadli oproti mne.
Nadšený som z toho moc nebol, lebo som sa úplne nezahĺbil do seba. Nestihol som a tak som chcel chvíľku ešte rozjímať. No, je od nich milé, že sa chcú porozprávať. Toľko to hádam počká.

Začali sa rozprávať o tom, aké to tam bude. Sám som moc nevedel o prípravách. Predvčerom som prišiel z misie aj s Gai-senseiom, Leem a Tenten. Misia bola dosť náročná, no aj napriek tomu Gai a Lee si išli po príchode do Listovej zatrénovať. Sú to blázni. Istotne budú dnes vystrájať. Zapojil som sa do rozhovoru, po ktorom som sa s nimi pobral dole do dediny. Vrátil som sa domov. Hinata-sama čakala na mňa: "Kde si toľko bol, Neji nee-san?"
"Stretol som Kibu a Naruta."
"Naruto-kun," zapýrila...stále ju to drží, "Neji nee-san, mal by si sa ísť prezliecť, lebo už sú skoro tri hodiny a v uliciach sa už ľudia schádzajú od druhej."
"Hai," vybehol som do svojej izby pre uterák a išiel sa osprchovať.

Vyliezol som zo sprchy a rýchlo si obliekol čierne nohavice a biele tielko, na ktoré som si navliekol slabofialové kimono. Prstami som si prečesal vlasy a spravil ten svoj typický cop. Išiel som ku dverám, kde ma čakala Hinata-sama v peknom, tiež fialovom kimone, no to jej bolo omnoho tmavšej farby. Pochválil som ju, že vyzerá dobre a ona s úsmevom a červenými lícami pochválila zas môj vzhľad.
Koniec koncov, tie kimoná kúpila ona nám obom, vraj tieto boli v obchode šité špeciálne na dnešný sviatok. Aj tak bolo, nebol ten nejaký reklamný výmysel: na pravom rukáve boli vyšité dve súhvezdia. Súhvezdie tkáča a pastiera. Dve hviezdy týchto súhvezdí sa na oblohe stretali len raz do roka. A to dnes. Preto dnes slávime.

Prišli sme do ulice, ktoré bolo srdcom slávnosti. Všetci oblečení v kimonách, na vonku boli švédske stoly a v reštauráciách bolo tiež plno. Hinata-sama nesmelo kráčala popri mne, krčiac sa ku mne, lebo na uliciach bolo veľa ľudí a nechcela ma stratiť v dave.

"Pozri, Neji nee-san," Hinata-sama ma mierne potiahla za kimono, nahla sa ku mne ešte bližšie a prstom ukázala na drevené, asi dva a pol metra vysoké stožiare, na ktorom boli bambusové vetvičky. Na ne sa budú vešať farebné lístočky s prianím. Na výber máte päť farieb: modrá, žltá, červená, zelená a fialová.
"Neji nee-san, nepôjdeme sa najesť? Istotne musíš byť hladný."
"Môžeme, Hinata-sama," rád by som niečo si dal pod zub, jedol som naposledy, keď som vstal a to bolo o jedenástej.
Rozhodli sme sa ísť do Grillbaru, kde samozrejme sedela trojica Ino-Shika-Chou. Chouji sa napchával ako to len išlo, Ino si brala po malých kúskoch do paličiek a Shikamaru len unudene sledoval, ako sa oni dvaja ládujú.
"Ahojte," pozdravila nás Ino a my sme si k nim prisadli, "som tak nadšená dnešnou Tanabatou!"
"Tanabatou? To je Tabanata," ozval sa Chouji s plnými ústami.
"Nie. Chouji," flegmaticky sa zasmial Shikamaru.
"Chouji, ty si pako," pokrútila hlavou Ino a ja som sa usmial na nich, sadajúc si vedľa blondínky, "máte už prianie na dnes?"
"Eh...ja...no...asi mám," Hinata-sama sa tak trochu posmelila, aby jej odpovedala.
Ino sa nepýtala čo to je, asi jej to bolo jasné. Potom sa obrátila na mňa: "A ty?"
Sledoval som ako si pohodila ofinu previsujúcu cez oko, ktorým ma pozorne sledovala. Zažmúril som na ňu oči, aby pochopila, že jej to nepoviem. Urazene si odfrkla a postrehol som Shikamara oproti nám prevracajúc pohľad.
"Mimochodom," na malú chvíľku prestal Chouji jesť, "zabudol som vám povedať , že Sasuke a Sakura sa vrátili z misie skorej, tak stihnú slávnosť."
"To je skvelé," usmiala sa na mňa Hinata-sama a ja som jej úsmev opätoval.

Sasuke sa vrátil do Konohy po skončení štvrtej vojny. Neveril som, že je to možné, ten človek bol stratený. No...nedokázal sa odpútať od Naruta a Sakury. Zo začiatku bolo vyše ľudí proti, no Tsunade mu dala šancu a musím povedať, že arogancia u neho mierne ustúpila, no divnú povahu má stále. Nuž, ale to je on. Sasuke Uchiha.
Premýšľal som nad tým, že má na to dobrý dôvod. Prešiel si všeličím, či už dobrým alebo zlým. Každý z nás si niečo prežije... Z rozmýšľania ma vytrhla čašníka, ktorá k nám prišla a my sme si objednali.

Ani sme nevedeli ako a už sa zotmelo. Zaplatili sme a s plnými bruchami vyšli z Grillbaru. Ulice boli presvietené červenými guľatými lampášmi, deti pobehovali v malinkých kimonách, ľudia sa prechádzali. Boli ich plné ulice, ani sme si to cez okno baru nevšimli. Vydali sme sa smerom k miestu, kde boli bambusové vetvičky. Hinata-sama s Ino začali obdivovať nádheru Konohy, oslávenej hviezdnym festivalom. Sledoval som lístky bambusových vetvičiek hompáľajúce sa vo vánku. Mal som rád tento festival. Ako malý som sem vždy chodil s otcom. Keby tu tak aj teraz mohol byť...

"Neji nee-san, pozri," Hinata-sama ma opäť potiahla za rukáv kimona, "Tenten a Lee."
"Zdravím vás všetkých! Bavíte sa?" Lee sa postavil v zelenom kimone do svojej klasickej pózy a ukázal nám palec hore.
Tenten sa treskla po čele: "Lee, aspoň nie tu...Uh. Ahoj, Neji," zdal sa mi ten zvláštny nádych v jej očiach?
Mala oblečené červené kimono a nemala na sebe čelenku. Jej priateľské a krásne hnedé oči ma prebodávali. Z jej pohľadu som mal pocit, že sa mi za chvíľku podlomia kolená. Usmievala sa na tak nevinne. Vždy mala krásny a čistý úsmev.

Po pár minútach sa nazbierali všetci okrem Sasukeho a Sakury.
"Kde toľko sú, dattebayo?!" obzeral sa namosúrene Naruto.
"Veď boli na misií, museli sa dať dokopy," Shikamaru sa poškriabal na krku, "nebuď problematický."
"Čo keď..." začal veľmi pomaly a dôrazne, "...nás nenájdu?"
Rýchlo dokončil druhú časť vety a urazene si prekrížil ruky u hrude a ja som sa musel pousmial.
"Sasuke predsa dokáže vycítiť, kde stojíme," poznamenal som a líščí chlapec sa obrátil tento krát na mňa.
"Fajn..."
Naozaj to netrvalo dlho a za nami sa ozval Sasukeho hlas: "Ahojte."
Znel unavene a Sakura vedľa neho tiež, zívla a povedala: "Nehnevajte sa, že ideme neskôr, ale asi dve noci sme poriadne nespali."
"Máte šťastie," ukázal na nich prstom Naruto so zažmúrenými očami, "minulý rok nám to nevyšlo, aby sme boli všetci pokope, lebo som musel byť za trest na stráži pri hraniciach. Tento rok to musí vyjsť."
"Kľud Naruto, veď sme tu," usmial sa jedným kútikom Sasuke.

Tento rozhovor mojich priateľov stlmila Tsunade, ktorá predstupovala pred dav, aby privítala ľudí na slávnosti. Ohnivá kage si napravila klobúk a začala rozprávať. Medzitým už ninjovia rozdávali obyvateľom farebné papieriky. Mali ich v košíkoch a každý si mohol vybrať farbu.

Podišiel k nám Izumo s košíkom v ruke: "No vyberajte, čo najrýchlejšie, lebo je tu toľko ľudí, že sa asi zbláznim a sme na to len štyria."
Ja som si ako jediný vybral modrý lístok. Chouji, Sakura, Ino a Kiba červený, ďalej Shino, Shikamaru a Lee si vytiahli zelený. Sasuke, Tenten a Hinata-sama zvolili fialový papierik, no a Naruto so Saiom žltý.
Vytiahol som z vačku malé pero a napísal naň jedno jediné slovo, zatiaľ ako som si všimol, ostatní písali slovné spojenia alebo vety.
"Etóó," Naruto sa zmätene obzeral, "má niekto pero?"
"Naruto! Ty nemehlo, ani pero na Tanabatu si nevieš doniesť! " začala sa rozčuľovať Sakura.
"Sakura, kľud," spražil jej hlasný tón Sasuke, "tu máš, Naruto."
Podal mu pero s úsmevom. Potom si  k sebe trocha necitlivopritiahol Sakuru a pobozkal ju na čelo. Ona dvihla na neho svoju tvár a darovala mu bozk na pery. Dosť divné, že práve oni dvaja spolu...

Všetci sme si napísali svoje priania a pozavesovali na vetvičky, ktoré boli v malej výške nad zemou. Začala hrať slávnostná hudba a ľudia si užívali naplno celý večer, vrátane mojich priateľov. Na vonku sa tancovali slávnostné tance, konali sa rôzne ceremónie.
My sme sedeli trocha ďalej od srdca slávnosti a rozprávali sa. Dlho je tomu, čo sme spolu neboli takto pokope. Hlavne, že Sakura a Sasuke prišli. Bolo to veľké prekvapenie. Sakura je totiž poverená Tsunade chodiť po dedinách a učiť medikov, ktorých počas vojny značne ubudlo. Sasuke ju doprevádza ako mierový konzultant, jej ochranca a milenec. Sú spolu odkedy skončila vojna a tomu sú skoro dva roky.

Znova zahĺbený do svojich myšlienok, som sledoval ako sa príjemný letný vánok pohráva s bambusom a lístkami na ňom. Na malý moment sa vietor zdvihol a poriadne zafúkal. Z bambusov odvial tri lístky. Jeden z nich, modrý, zaletel k nám. Tenten, ktorá bola najbližšie k jeho miestu dopadu, ho chytila a rozhodla sa ho naspäť zavesiť. So slovami, že hneď sa vráti sa vybrala k dreveným stožiarom, no po ceste sa zasekla. Hlavu mala sklonenú. Prečítala si obsah lístku? Asi pol minúty tuho stála a až potom sa dala znova do kroku a zavesila ho na bambus. Vrátila sa k nám a bola úplne mimo realitu. Keď sa jej niekto niečo opýtal, tak ani nevnímala. Čo to s ňou je? 

Keď zafúkal vietor...Read this story for FREE!