Chapter 7

24.4K 650 25

Do rúk som uchopila vidličku a opäť sa začala prehrabovať v šaláte na ktorý som už akosi nemala chuť.

,,Máte pekný sveter," prehovoril čím ma donútil zodvihnúť zrak. Pozeral sa priamo na mňa pričom nejavil žiadne známky emócií. Nikdy som nesúdila človeka, ktorého dokonale nepoznám, no on ma doslova nútil súdiť ho. Z môjho pohľadu a z toho ako sa správa som si vydedukovala, že ak nevie mať on ostatných rád tak ani jeho nikto nemal rád. Človek, ktorý nie je milovaný, nepozná lásku a takisto nevie mať rád. Zaujímalo by ma, či mal niekedy vzťah s opačným pohlavím. Podľa jeho správania si pri ňom žiadne dievča neviem predstaviť.

,,Slušný človek by sa poďakoval," zamračil sa. Svojou uštipačnou poznámkou ma prerušil a ja som sa cítila zle. Obvykle sa ma za kompliment poďakovať. Vzápätí som sa však zarazila nad mojimi myšlienkami. Donútil ma sa cítiť previnilo. Pokojne to mohol myslieť ironicky čo by ma ani neprekvapilo. Prečo by mi mal ON lichotiť keď ma ráno urazil? Začínala som si myslieť, že si na mňa nastražil akúsi taktiku, ktorou ma zmieta do pasce. Mala som nepríjemný pocit, že sa ma znova pokúša ponížiť a dokonca pred samou sebou tým, že vo mne vyvolá previnilý pocit z dôvodu, že som mu nepoďakovala za kompliment, ktorý určite nemyslel vážne. Alebo len priveľa premýšľam? No neprekvapilo by ma, ak by to tak ozaj bolo. Neprišiel mi ako človek, ktorý je hlúpy. Nehľadiac na jeho hlúpe a nepríjemné správanie mi prišiel ako múdry človek, ktorý má všetko naplánované do detailov.

,,Mám vám poďakovať za vašu iróniu?" nadvihla som obočie pričom jeho oči rázom sčerneli. Mlčky na mňa hľadel až nakoniec sklopil pohľad k tanieru. Na vidličku si nabral šalát a pritom ako si ho vložil do úst sa na mňa zahľadel. Prežúval a hľadel na mňa, čo mi bolo nepríjemné.

,,Zainteresoval vás Tomlinson to projektu?" opýtal sa keď prehltol a pokračoval v jedení.

,,Áno a teraz, ak dovolíte vrátim sa k práci," povedala som a postavila som sa s cieľom konečne odísť.

,,Nedojedli ste," ozval sa.

,,Už nie som hladná," odpovedala som pohotovo. Zomkol pery do tenkej čiary a mlčal. Prečo sa mi zdá, že ešte niečo povie.

,,Váš sveter sa mi naozaj páči. Noste ho častejšie. Zamestnanci sa za vami tak neobhliadajú," ľahostajne povedal a sklopil pohľad k tanieru. Pokračoval v jedení a mňa si znova nevšímal akoby som tam nebola. Znova som pocítila ten nepríjemný pocit ako vtedy ráno v jeho kancelárii. Opäť som sa cítila ponížene pričom som sa rozhliadala po polo preplnených stoloch v jedálni. Každý bol zabratý do rozhovoru a posledné čo ich trápilo som bola ja.

Pozrela som na Stylesa, ktorý si spokojne jedol a tváril sa akoby som tu vôbec nebola. Keby to nebol riaditeľ tak by som...nie ani vtedy by som absolútne nič neurobila. Zvrtla som sa na päte rýchlo som odkráčala. Znova ma urazil. Znova som sa cítila zle a dotknuto. Pripadla som si pri ňom taká slabá, taká maličká akoby som mu nesiahala po členky. Nevravel Louis, že presne o to mu ide? Ako môže človeka takto zhadzovať? Dnes je každý človek na svoj zovňajšok citlivý a akékoľvek podotknutie berie vážne. To, že ma on priamo uráža sa ma dotýka viac ako kohokoľvek iného? Som pre neho azda obeť, ktorú si vybral terorizovať?

Po tom ako som zreferovala Louisovi, Joshovi, El a Sophii čo sa odohralo po ich odchode, som ostala ešte viac nervózna a oni prekvapení.

,,Niečo mi hovorí, že ti život bude znepríjemňovať veľmi dlho," povedal Josh a ja som si povzdychla pri tej predstave.

,,Prestaň. Nestraš ju," okríkol ho Louis.

,,To aj k vám bol taký?" opýtala som sa ich pričom som si všetkých premerala pohľadom. Mlčali.

Pulse (FF- Harry Styles)Read this story for FREE!