everything

VEKY

Možno potrvá veky, kým nájdeme to, čo hľadáme.

Možno to nenájdeme nikdy, možno hľadaním premárnime celý svoj život, pretože nie na všetko existuje odpoveď, nie všetko túži byť zodpovedané a nie každú pravdu chceme spoznať.

Ale rozhodnutie je vždy na nás, na nikom inom. Dostali sme šancu, ktorú nám nikto nemôže vziať.

Svetlá sa zhasínajú a opäť zapínajú. Ľudia sú tu, potom nie. Prichádzajú a odchádzajú, či chceme alebo nie.

Nezastavíme sa a neskončíme, i keď máme občas pocit, že stojíme a zarastáme do brečtanového múru.

Sviečka s roztečeným voskom stojí a horí. Tam. Hľa, pozri. Svieti na kúsočky nás, našej duše, neuceleného celku.

Vždy budeme všetko a ešte omnoho viac, nevadí, že sme nič, to všetko sa v nás stále ukrýva.

Nádej mi umiera posledná aj keď viem, že kráčam zatratenou cestou. Nech sa obzerám akokoľvek, vidím iba ten divoký porast, jedinú cestu porastenú chrastím, poplazmi a červenými šípkami.

Keď nič nezostane, nádej bude to posledné, čo nám hodí záchranné koleso. Z nejakého dôvodu sme tu, zostali sme tu a máme tu byť.

Neexistuje presnejšia otázka.
Buď tým, kým si
a snaž sa to robiť čo najlepšie.
Aj za cenu toho utrpenia, pretože to je všetko,
čo máš.

*

Týmto by som celú túto zbierku chcela ukončiť. Samozrejme, mohla by mať aj ďalších dvadsať častí, ale kvantita nie je kvalita a navyše mám pocit, že by som sa iba opakovala.

Zostáva mi iba dúfať, že ste si z tohto niečo vzali a možno sa občas nad niečím zamysleli. Nemusíte súhlasiť so slovami vyjadrenými v tejto zbierke, to od vás naozaj nikto nežiada.

Možno sa ešte niekedy do podobnej zbierky poézie pustím, keď budem mať inšpiráciu a nutkanie. A v konečnom dôsledku ďakujem každému, kto si niečo z tohto prečítal, naozaj si to cením. (: