More than enough |SK| ✔ - EDITING

Part 33

Hoc sa ma Sherry snaží prehovoriť, môže robiť, čo chce, dlhšie tu už nezostanem. Keď vidí, že nič jej v presviedčaní nepomôže, zrazu chce ísť domov so mnou. To v žiadnom prípade. Nemôže za moje problémy a bez tak, keď prídem domov, hneď si ľahnem do postele a už ma nik z nej nevytiahne.

Nakoniec sa dohodneme na tom, že nás Nath zavezie na stanicu a odtiaľ pôjdeme vlakom späť. Spoje chodia každú chvíľu a tak na stanici nečakáme veľmi dlho.

„Nechceš, aby som s tebou radšej zostala?" spýta sa Vivien a hádže na mňa ľútostivý pohľad. Nevyzerám práve najlepšie, som unavená a hlavne moje červené, uplakané oči v nej vzbudzujú ešte väčšiu ľútosť.  Stojíme pred mojim bytom a konečne po troch hodinách vo vlaku sa budem môcť hodiť do postele.

„Nie, som v pohode."  uistím ju a vytiahnem si z taxíku tašku. „Maj sa." pozdravím ju a nechám jej peniaze na taxík.

„Ahoj. A zavolaj mi!" zakričí po mne cez otvorené okno na aute, keď vchádzam do budovy. Bez slov prikývnem a zabuchnem za sebou dvere.

Doma ma čaká pohľad na mamu, ako umýva riad a na Alarica, ako si robí  za stolom úlohy.

„Miláčik, odlož ten mobil a píš úlohu." Napomenie Alarica mama, keď sa snaží potajomky hrať na mobile, no maminu tak ľahko neoklame.

„Ahojte." Potichu ich pozdravím a snažím sa čo najrýchlejšie prejsť okolo nich. Prosím, len nech ma nezastaví a nezačne ma spovedať.

„Bianca!" zastaví ma mamin hlas. „Ako to, že už si doma?" moje prosby neboli vyslyšané, keď počujem jej kroky smerujúce ku mne. Doteraz som bola tvárou otočená k zemi, no jej postava, ktorá zrazu stojí predo mnou ma prinúti zdvihnúť pohľad ku nej.

Hneď ako uvidí moju tvár, teda konkrétne moje červené, napuchnuté oči, z tváre jej zmizne úsmev a vystrieda ho zhrozený pohľad. „Stalo sa niečo?" potichu sa spýta.

Bez slov iba pokrútim hlavou a falošne sa na ňu usmejem. Je to moja mama a vie lepšie, než hocikto, že sa niečo muselo stať, pretože ja neplačem len tak pre nič za nič.

„Bianca, srdiečko."  Pohladí ma po lícia a vo mne sa znovu začínajú nahromaďovať všetky pocity. Z oka mi vybehne slza, na čo sa mama zatvári ešte ľútostivejšie než pred tým. „Choď do izby, o chvíľu za tebou prídem." 

Rýchlo prikývnem a už aj sa hrabem odtiaľto preč. Tašku hodím na zem a bez zábran nechám slzám voľný priechod. Bundu taktiež hodín na zem, niekde vedľa tašky a ľahnem si do postele.

Ani neviem čo mám vlastne robiť. Toto som od Kiana naozaj nečakala a tak veľmi ako som prekvapená som aj sklamaná.

O chvíľu započujem otváranie dverí . Mamina ich potichu zavrie a ľahne si ku mne na posteľ. Neváham ani sekundu a hneď sa jej uložím do náručia, v ktorom vždy nájdem pokoj a pochopenie.

„Čo sa stalo?" spýta sa

„Rozišli sme sa." poviem za sprievodu sĺz.

„Prečo?"

„Spravil niečo, čím mi naozaj ublížil."  Odpoviem jej nepriamo. „Nechcem o tom hovoriť." Poviem ešte pred tým, než sa stihne spýtať na to, ako presne mi ublížil.

„Neboj sa, všetko bude dobré aj keď sa to tak teraz nezdá." Pohladí ma po vlasoch a ja ju na to stisnem ešte viac.

Som rada, že sa ma mamina nič viac nevypytuje a iba tu so mnou leží a poskytuje mi komfort. To je presne to, čo teraz potrebujem. Žiadne otázky ani rady, iba jednoduché objatie.