XX.

3K 260 12
                                    

"Maya." Kľakol som si k nej. Vzal som jej tvár do dlaní. "Neublížil by som ti. Už nie." Pozrel som jej do očí. "Ty to zvládneš." Povedal som so slabým úsmevom.

,,J-ja nemôžem.. Mám traumu!" Sklonila som hlavu.,,Cítim sa tak hlúpo" Vzlykla som..

"Maya.." Objal som ju. "Neplač.. Uvidíš, keď ma zabiješ, prejde to.. Len už neplač.." Snažil som sa ju utíšiť.

,,Ja.. Ja sa snažím" Vzlykla som.,,Nemôžem prestať. Neplakala som už roky" Vzlyk..a ďalší.

"Ja som plakal len dvakrát za život. A to keď.. Keď zabili moju mamu a sestru a potom pri tebe, keď som to už jednoducho nevydržal. Vieš, niekedy je lepšie pustiť všetky tie pocity von. Potom už bude ľahšie." Zotrel som jej slzy.

,,Ako sa mám zbaviť tej traumy? Stačí, keď sa ku mne priblížiš s tesákmi a už padám do kolien a najradšej by som sa prepadla pod zem.. Ja to nedokážem. Nedokážem sa ubrániť ani upírovi! Som hlúpa, som slabá!" Plakala som stále viac.

"Nie si hlúpa a už vôbec slabá." Zdvihol som jej tvár k sebe a slabo sa na ňu usmial.

,,Som. Nedokázala som ťa ani zastaviť, aby si sa mi nezahryzol do krku! Som najslabší člen rodiny. Oni boli vždy úžasný. Im by sa ani raz nestalo to, čo mne!"

"Nie. Oni by už boli dávno mŕtvy. Maya, ty nie si slabá. Potrebuješ len cvičiť. Potom ma budeš vedieť zabiť aj so zaviazanými očami."

,,A ako? Ako sa môžem potom dostať živá z tej situácie, do ktorej si ma vždy dostal?!" Zamračila som sa naňho a pomaly som sa upokojovala.

"Musíš so sebou vždy nosiť zbraň. Upír, ktorý sa ti dostane pod kožu nevníma takmer nič. Takže ak budeš potichu vyberať zbraň a zabodneš mu ju do krku a rýchlo vytiahneš, pustí ťa. Potom budeš mať perfektnú možnosť zabiť ho. No toto by mala byť posledná možnosť. Preto ideme trénovať." Postavil som sa a podal jej ruku.

,,Hm.. Takže by som sa hentomu aj tak nevyhla" Povzdychla som si a postavila som sa.

"Posledná možnosť."

Prikývla som a utrela som si slzy.

"Skús to znova." Povedal som a rozbehol sa.

Nadýchla som sa a vydýchla. Nože som si držala po stranách tela. Keď sa priblížil. Namierila som naňho, ale presunul sa za mňa, čiže som sa otočila k nemu a znova naňho namierila.

"Lepšie." Prešiel som znova rýchlo za ňu. "Ale drž nože tak, aby si jednu čepeľ mala otočenú pred sebou a druhú za sebou." Otočil som jej nôž v jednej ruke.

Prikývla som.,,Dobre.. Tak znova!" A takto to s nožmi pokračovalo, až som sa to skutočne naučila. Neverila by som, že to vyjde. Ďalej sme už pred sebou stáli a mala som meč. Dnes vybavíme toto a zajtra už strelné zbrane.

"S týmto to bude trocha iné. Meče väčšinou so sebou len tak bežne nenosíš. Preto je najpravdepodobnejšie, že pôjdeš na určitý lov. Ak tam bude viac upírov, nečakaj čestný boj. Pôjdu na teba aj traja naraz. Kľudne aj viac."

Zdvihla som obočie.,,Super." Vzdychla som si.. Ja toto vážne nechcem robiť.,,Takže.. Čo mám robiť? Len tak sa oháňať s mečom v ruke?"

"To nie. Ani keby čo bolo, v žiadnom prípade sa len tak neoháňaj. Akurát by ti viac ublížili. Hlavne potrebuješ vedieť používať meč."

,,Viem.. Trénovala som s rodičmi.. Ale čo s ním proti upírovi?" Pozrela som naňho.

"Si si istá, že vieš?" Uškrnul som sa a hneď som jej tvrdenie vyvrátil. "Najprv sa naučíš ovládať meč, až potom bojovať."

Vzdychla som si.,,Tak sa ukáž" Prekrútila som očami a podala mu meč.

Niekoľkými švihmi, som jej dokázal, že sa najprv potrebuje naučiť ovládať meč. Preto sme trénovali najprv to.

Po niekoľkých hodinách mi to už s mečom šlo celkom dobre. Teraz som sedela na lavičke vonku na záhrade, kde sme aj trénovali a oddychovala.

Bol som opretý o strom a pozoroval ju. Klamal by som, ak by som povedal, že nie je pekná. Vlastne áno, klamal. Ona bola nádherná. Ale veľa vecí okolo ju zahaľovalo. Nebolo vidno jej skutočné ja.

Po dlhom čase vyšlo slnko a ja som mu s radosťou nastavila tvár. To je oddych.

Na jej tvári sa pohrávali slnečné lúče, čo jej na kráse iba pridávalo. Bolo pre mňa ľahké stratiť kontrolu. Mať ju pod sebou, počuť vzdychať moje meno a potom sa zahryznúť do jej krku. Zahryzol som si do pery a tesákom ju prehryzol. Potreboval som sa rozptýliť. Ale s ňou pred nosom...

Pozrela som na Tobiasa.,,Môžme pokračovať.. Už som si oddýchla dostatočne" Usmiala som sa doširoka.

"Fajn." Ten jej úsmev..

,,Uhm..tak poďme" Povedala som a vzala som si do ruky meč.

Prišiel som k nej a vysvetlil jej postup, ktorým sa má riadiť.

Prikývla som.

Trénovali sme spolu až do večera. Potom sme si obaja sadli do jej izby.

,,Som tak unavená" Hodila som sa na posteľ a pozerala som do stropu.

Zasmial som sa. "Tak spi. Ja prídem zajtra." Usmial som sa na ňu.

,,Vieš.. Stále mi nedáva zmysel jedna vec.. " Stále som pozerala do stropu.

"Aká?" Zastal som pri dverách.

,,Prečo si ma ešte nezabil? Najmä, keď si zistil, že som Aurumová.. Mohol si pomstiť rodinu. No nie?" Sadla som si a pozrela naňho.

Povzdychol som si. "Pýtam sa ťa už asi po stýkrát. Mám to spraviť?"

,,Chcem len normálnu odpoveď" Zamračila som sa.

"Dobrú noc." Odišiel som preč.

Povzdychla som si. Rýchlo som zaspala.

This is War [DOKONČENÉ]✔ Where stories live. Discover now