This is War [DOKONČENÉ]✔

XVIII.

Keď skočila, ihneď som sa rozbehol a skočil za ňou. Ona je blázon.

Letela som dole. Bola som úplne pokojná. Zrazu. Videla som ako padám medzi skaly. Usmievala som sa. Prežijem to. A navyše bez zranení. Až na ten bolestivý dopad, keďže je to fakt výška. Zdalo sa mi, že som padala dole večnosť, až kým som konečne dopadla. Bolelo to, ale v tom adrenalíne mi to ani nevadilo. Po chvíli som sa vynorila a nadýchla a vzduchu. Usmievala som sa ako šialená.

Keď som dopadol za ňou, hneď som vyplával na hladinu. Ihneď som plával za Mayou. "Si v poriadku?" Chytil som jej tvár do dlaní a prezeral si ju.

Začala som sa smiať.,,Toto som vážne potrebovala"

Pokrútil som nad ňou hlavou a dal jej bozk na čelo. Vzal som ju na ruky a o pár sekúnd sme už stáli na vrchu skaly. "A chceš si to zopakovať?" Usmial som sa na ňu.

,,Nie.. Druhý krát už nemusím mať také šťastie" Zasmiala som sa.,,Whoo! Kam teraz?" Spýtala som sa a otočila som sa a rozhliadala som sa. Bola som celá mokrá. Začala mi byť aj trochu zima. Moje mokré vlasy mi padali do tváre. Srdce mi bilo dosť rýchlo. Mala som chuť niečo robiť. Otočila som sa späť k Tobiasovi.

"Môžeme sa ísť prezliecť." Usmial som sa a pozrel jej do očí.

Usmiala som sa doširoka.,,Dobre" Sklonila som pohľad a znova naňho pozrela.

Zastrčil som jej mokré vlasy za ucho a slabo sa usmial.

Cúvla som a sklopila som zrak. Začala som sa zrazu cítiť moc divne. Zhlboka som sa nadýchla.

"Poď. Vezmem ťa na ruky, nech všetko nezmočíme." Prišiel som k nej.

,,Uh... No.. Dobre" Musela som sa strašne premáhať, aby som odpovedala kladne alebo necúvla.

Vzal som ju na ruky a rýchlo ju cez okno odviedol do jej izby. Ja som išiel zatiaľ k sebe, kde som sa prezliekol a vrátil sa k nej.

Už som bola prezlečená v suchom. Vlasy som mala ešte vlhké. Sedela som na posteli.

"Uhm... Môžeme?" Opýtal som sa jej potichu.

Zdvihla som k nemu hlavu.,,Uhm. Jasné. Kam pôjdeme?" Spýtala som sa.

"Najprv po auto. Potom uvidíme." Prišiel som k nej a vzal ju na ruky.

Vždy, keď sa ku mne priblíži mi prebehnú po celom tele zimomriavky a chytám pomaly paniku a strach.

Zakaždým som videl, ako sa jemne zatriasla. Bála sa ma. Jemne som ju pohladil po vlasoch a presunul nás k útesu.

Hneď ako sme sa tam objavili som od neho Cúvla. Tá trauma asi skutočne nikdy nezmizne. Nezmizla, keď sa to stalo prvý krát. A zvyšné dva razy to už bolo len horšie.

Otvoril som jej dvere a počkal kým nastúpi. Potom som sadol na miesto vodiča.

Pozerala som pred seba a už som len čakala, kedy konečne naštartuje.

"Nie si hladná?" Opýtal som sa jej a naštartoval.

Ako na povel mi zaškŕkvalo v bruchu.,,Odpoveď myslím, že už si počul" Prekrútila som očami.

Zasmial som sa a vyšiel autom k najbližšej reštaurácií.

Zastavili sme a vystúpila som. Vošli sme dnu a sadli sme si na voľné miesto.

Objednali sme si a čakali.

Sedeli sme tam v tichosti a mala som sklonenú hlavu. Rozmýšľala som.

"Uhm.. Máš okrem rodičov aj niekoho iného?" Snažil som sa začať rozhovor.

,,Mám. Snáď všetci členovia našej rodiny žijú. Ale oni ku mne nie sú moc priateľský" Odpovedala som.

Prikývol som. "Hmm... Chcela si byť vždy lovec, alebo niečo iné?" Pozrel som na ňu.

Zasmiala som sa.,,Ja som ani lovec nechcela byť. Lenže vieš, keď sa narodíš do rodiny, kde každý bol a všetci sú úspešný nemáš na výber. Musíš byť aj ty. Inak si.. Nikto" Smutne som sa usmiala.

"Oh.. Ale ty si môžeš vybrať. To ja už nie."

,,Prestaň" Prekrútila som očami.,,Mal si na to celý život.. Ja si vybrať nemôžem, kebyže nezabijem upíra, tak nepatrím viac do rodiny. Skončím niekde na ulici." Mykla som plecom.

"Vždy je to lepšie, než sa narodiť ako upír."

,,To nevieš.. Hovorí ti niečo meno Aurum?" Zdvihla som obočie.

"Áno." Povedal som cez zuby. To oni mi zabili matku a sestru. Moju malú sestričku. Rýchlo som od nej odvrátil tvár.

,,Ja som Maya Rose Aurumová" Povedala som.

Zaťal som päste a pozrel na ňu vražedným pohľadom. "Povedz, že si robíš srandu." Povedal som zničene. Prosebne som na ňu pozeral. Nemôže byť.. Nie. Jednoducho nie.

,,Nie. Prečo?" Spýtala som sa ho.

Hodil som jej na stôl peniaze a postavil sa. Nebudem s ňou už ani minútu. Ak som ju mal aspoň trocha rád, všetko práve zmizlo. Bez slova som odišiel.

Absolútne som nechápala jeho reakcií. Hneď som sa rozbehla za ním.,,Hej stoj! Čo sa deje?" Kričala som naňho. Ešte tam vonku stál.

"Ak chceš prežiť, tak mi daj pokoj!" Zavrčal som na ňu. Je Aurumová. Aurum. Udrel som päsťou po streche auta. Som taký idiot!

,,Čo.. Ale.. Čo som spravila?" Pozrela som do zeme.

Zavrčal som.

,,No tak! Neignoruj ma.. Chcem vedieť, čo je vo veci!" Zakričala som naňho.

"Čo je vo veci?! Čo je vo veci?!" Zakričal som na ňu. Prišiel som k nej a rýchlo ju prirazil k stene v uličke. Moje oči boli červené a tesáky vysunuté.