This is War [DOKONČENÉ]✔

VIII.

"Na!" Strčill som jej papiere do rúk a otočil sa k odchodu.

Prekrútila som očami. Napadlo ma, že spravím moment prekvapenia a hodím doňho nejaký nôž, no potom som si uvedomila, že ja vlastne neviem hádzať nože, čiže som to nechala tak a zatvorila som dvere.

Domov som prišiel o pár minút. Z chladničky som si vybral krv a nalial si ju do pohára.

Sadla som si za stôl a pokračovala som v učení.

"Čo škola?" Opýtal sa otec. "Ešte stojí." Odpovedal som. Otec sa zasmial. "To rád počujem." Usmial sa.

Mama a otec došli konečne domov a ja som odložila teóriu. Nadšená som došla za nimi.,,Zajtra pokračujeme?" Usmiala som sa na nich.,,Zajtra a cez víkend, ale od pondelka už ideš do školy!" Povedala a ukázala na mňa prstom. Bola som spokojná.

Po škole som mal znova odniesť Mayi domáce.

Celý deň sme trénovali. Rodičia neboli doma. A ja som sa už naučila všetku teóriu za ten čas. Vážne ma to bavilo.

Znova som zaklopal.

Vzdychla som si. Došla som k dverám a otvorila som.

Podal som jej papiere.

,,Vďaka"

Kývol som hlavou a otočil sa k odchodu.

,,Počkaj.. Môžeš vojsť, ak chceš" Mierne som sa usmiala.

Otočil som sa k nej a zdvihol obočie. "Šancu na dá sa povedať priateľský vzťah si prepásla. Smola." Vražedne som sa na ňu uškrnul.

Zamračila som sa. Ani netuší, že to nebolo myslené priateľsky. Len som ho chcela zabiť.

Domov som prišiel s náladou, ktorá stala za nič. Jediné dievča, jediný človek, s ktorým sa začnem rozprávať a ona musí byť lovec! S povzdychom som sa hodil na posteľ.

Spravila som si tie úlohy. Však aj tak. Dobrá žiačka sa vo mne nezaprie a potom som si už len ľahla do postele a rozmýšľala. Už mi je zle z toho, že nikam nechodím. Mohla by som sa ísť von poprechádzať. Veď aj tak. Tobias je dakde v Riti doma určite a iní upíri tu snáď nie sú. Teda dúfam, ale to už asi nezistím, pretože mi Tobias zničil radar. Ach! Nahovno. Hneď som sa prezliekla do vecí na von a dala som si mikinu a so slúchatkami v ušiach som vyšla von.

Čo teraz? Príliš som vymäkol. Potrebujem zmenu. Niečo, čo ma vráti do starých koľají. Prezliekol som sa do čiernych vecí. Už sa stmievalo, takže bol najvyšší čas odísť.

Kráčala som ulicami a počúvala hudbu, z ktorej som perami naznačovala text. Nikde naokolo nikto nebol, takže to aspoň nevyzeralo trápne.

Mal som sklonenú hlavu, keď som do niekoho narazil. Zavrčal som.

Hneď som cúvla.,,Pardon" Povedala som takmer hlasom, ktorý sa na mňa ani nepodobal a obišla som náhodného. Kapucňu som si potiahla viac do tváre a napravila som si jedno slúchatko, ktoré mi skoro vypadlo.

Uškrnul som sa. Podľa toho hlasu, aj keď zmeneného som vedel, kto to je. A hlavne aj podľa pachu. Ihneď som ju potiahol do uličky a oprel o stenu. Stiahol som jej z hlavy kapucňu a ruky jej pridržal nad hlavou. Uškrnul som sa.

,,Tobias?" Vyvalila som oči. To snáď nie. On musí byť vážne všade, kde ja.

"Tak ty si dokonca pamätáš aj moje meno. Nuž, je na čase dokončiť to, čo sme začali." Držal som ju za ruky už iba jednou rukou a tou druhou jej odhrnul vlasy z krku.

,,Čo?" Vydesene som naňho pozrela. Nevedela som sa ani pohnúť.,,Nie.. Preboha len to nie!" Snažila som sa od neho dostať.,,Čo ťa to tak zrazu dostalo?" Zamračila som sa.

"Tvoje slová, pamätáš? Som príšera. Krvilačné monštrum." Uškrnul som sa. "Vieš, tvoju smrť si naozaj užijem. Možno ak by si nič z toho predtým nepovedala, nechal by som ťa tak, ale teraz.. Jednoducho si vypustila z klietky monštrum." Chladne som jej zašepkal do ucha a pozrel jej do očí. Tie moje boli červené, poznačené túžbou po jej krvi.

Zakňučala som.. Teraz umriem. Po všetkom, čo som dala do toho, aby som prežila, aby som ho zabila. Nemala som nikam chodiť.,,Prosím ťa, Nerob to.. Nie znova" Kňučala som. V mojom hlase bolo počuť zreteľný strach a ľútosť. Ľutovala som všetko.

"Ľutovať to, ti teraz nepomôže.. Už je neskoro." Vydýchol som jej do ucha a tesáky zaryl do jej krku.

Nahlas som skríkla. A rukou som mu stlačila rameno v očakávaní, že mi to pomôže.

Uškrnul som sa a svoje tesáky do nej zaryl ešte hlbšie. Rukou som si ju pritiahol k sebe bližšie a druhou rukou som jej stláčal jej ruky nad hlavou.

,,T-to bolí!" Sykla som.,,Dosť!..Prosím" Vydýchla som. Už dlho nevydržím. Podlamujú sa mi kolená. Keby ma nedržal nalepenú na stene, už som dole.

Zavrčal som. Nechcel som ju pustiť, no spravil som to. Prešiel som jej jazykom po ranách a pozrel jej do tváre. "Maya?" Pustil som jej ruky a držal ju opretú o stenu za jej boky. Jednou rukou som jej chytil do ruky tvár a druhou ju pevne držal.

Mala som zatvorené oči. Nevládala som. Len som si s povzdychnutím oprela hlavu o múr.

"Znova som to prehnal." Udrel som rukou do steny. Bol som naštvaný sám na seba. Mal som ju zabiť! No nemal som sa jej ani len dotknúť! Prečo mám také protichodné myšlienky?! Povzdychol som si. "Vezmem ťa k sebe." Zamrmlal som a vzal ju na ruky.

,,Ni-e.. P-pro-s-sím" Pomaly som otvorila oči.