This is War [DOKONČENÉ]✔

I.

,,Ale ja ešte nechcem! To nemôžme mať normálny život ako normálna rodina? A nie sa zaoberať nejakými potvorami?" Prekrútila som očami. Kričala som na mamu.,,Nie zlatko.. Sme lovci a toto sa ti zíde. Časom ťa naučím aj iné veci.. Už si dostatočne stará, na to aby si to mohla pochopiť.. Máš 17!" Povedala mama a podala mi do ruky nejaký malý akoby kompas zelenej farby.,,Čo to je?" Zdvihla som obočie.,,To je radar.. Na upírov." Usmiala sa.,,Uhm.. A čo chceš, aby som s tým robila? Hľadala upírov po celej našej škole?" Povedala som ironicky.,,Napríklad.. A teraz choď do školy! Nestíhaš" Povedala. Vyvalila som oči. To si musí robiť srandu.,,No bež!" Zakričala a ja som vyrazila z domu.

"Otec, nemyslíš vážne, že sa musím trepať do školy." Prekrútil som očami. "Ale myslím to vážne! Tak nekecaj a padaj! Inak nestihneš rovno prvý deň!" Zakričal na mňa a normálne ma vyhodil pred dom. Prekrútil som očami. Nie je zlý nápad prísť neskoro..

Ponáhľala som sa do školy. Pozrela som na čas.,,08:05?!" Skríkla som.,,Do pekla to nie!" už som kašľala na rýchlu chôdzu. Rovno som sa rozbehla.

Pozrel som sa na hodiny na telefóne. Len toľko? Prekrútil som očami a spomalil krok.

Keď som došla do školy bolo 08:09. Vydýchla som si a hneď som vbehla do triedy. Profesorka meškala. Vďaka Bohu. Rýchlo som si sadla na miesto vzadu pri okne, kde som sedela sama.

Do školy som prišiel o pol deviatej a ďalších pätnásť minút mi trvalo nájsť svoju skrinku, triedu a vôbec náladu na to, aby som do tej triedy vošiel.

Zazvonilo na prestávku. Vďaka neskorému príchodu profesorky som nemala vôbec zle. Sedela som na mieste, zatial čo spolužiaci boli rozlezený po všetkých chodbách. Nudila som sa takže som si hlavu položila na lavicu a rozmýšľala som.

Čakal som na chodbe na nejakého profesora, ktorý by išiel do triedy. Konečne prišla nejaká žena, ktorá si ma premerala od hlavy až po päty a kázala mi ísť s ňou do triedy. S povzdychom som ju nasledoval.

Zazvonilo na hodinu a ja som zdvihla hlavu z lavice, postupne začali doliezať spolužiaci a všetci sedeli a ešte sa bavili.

"Ticho! A na miesta!" Zakričala profesorka, ktorej meno mi vyletelo z hlavy v momente, kedy ho dopovedala.

Zdvihla som zrak na profesorku a nejakého chalana. Hm.. Nevyzeral zle.. Čierne vlasy, zelené oči. Že by sme mali konečne pekného spolužiaka?

Diktatórka ma poslala sadnúť si do poslednej lavice, k nejakému dievčaťu. Uškrnul som sa. Nevyzerala zle. Práve naopak, bola najkrajšia a hlavne najprirodzenejšia z tejto triedy. Žiadna umelina. Čisto prírodná a takých krv je najlepšia.

Keď profesorka povedala, že si má sadnúť ku mne myslím, že som stuhla na mieste. Takže pekný a dokonca sedí somnou? Až teraz si uvedomujem šťastie, ktoré som mala, tým že som sedela sama. Všetky baby po ňom zazerali. Je síce pekný, ale hm.. Nechcela by som ho.

Sadol som si na miesto a vybral si telefón. To tu mám akože tvrdnúť do druhej?! Dobre, len kľud. Zvládnem to, som predsa upír.

Nevedela som prestať myslieť na to, čo mi mama ráno hovorila. Už aj ja mám začať s tou ich pitomou prácou? Ja nechcem byť nejaký blbý lovec upírov, ale keď to už mám spraviť, tak fajn. Nech sú na mňa pyšný. Dnes budem s radarom hľadať po škole upírov. Akože ktorý normálny človek by toto mohol povedať? Asi nikto. No možno sa dozviem, že nejaký z mojich spolužiakov je upír. Mierne som pri tej predstave vyprskla do smiechu a poobzerala sa, či si to nikto nevšimol.

"Si inak v poriadku, alebo máš nejakú vrodenú vadu?" Opýtal som sa spolusediacej, keď zrazu vyprskla do smiechu.

Tak týmto ma totálne zložil. Otočila som sa k nemu z vražedným pohľadom. Chce vojnu? Má ju mať!,,Nie, len ma niečo napadlo.. No a čo ty? Prešiel ťa parný valec alebo to si sa takto narodil?" Prehodila som sarkasticky. Do pekla. Jediný, kto somnou prehovoril a ja ho odohnám. Mala by som sa ovládať.. Hlavne predýchať nával hnevu.

Zdvihol som obočie. "Vieš, ja narozdiel od teba nejako vyzerám." Posmešne som sa zasmial.

,,No.. A myslím, že to je ten tvoj problém.." Odfrkla som si.

Uškrnul som sa. "Skôr tvoj." Pozrel som na ňu chladným pohľadom. Nerobí mi problém pohrať sa s ňou a nakoniec ju zabiť. Veď je to len čovek. A ľudia sú potrava.

,,Ja som pre ostatných neviditeľná avšak na teba sa jednoducho musia pozerať" Žmurkla som naňho a kreslila som si do zošita.

"Máš pravdu. Ľudia sa vždy pozerajú na dokonalé veci, alebo osoby. A tie škaredé, nezaujímavé, nepodstatné a nepotrebné jednoducho prehliadajú." Mykol som plecami a uškrnul sa. Možno to tu nebude až tak zlé.

,,Nuž.. Nikto nieje dokonalý" Usmiala som sa naňho.

"Nie. Každý má nejaké tajmostvo. A páni. Prvá vec, na ktorej sa zhodneme." Položil som si ruku na srdce.

Vzdychla som si a ignorovala som ho.

S víťazoslávnym úsmevom som sa otočil na profesorku. Celý čas, kedy hovorila výklad, som si predstavoval, ako by som ju zabil. Uznávam, niektoré z predstáv boli zvrátene aj na mňa.

Konečne mi dal ten idiot pokoj. Už teraz ho nenávidím.

Celý deň sa vliekol ako kopa mŕtvych hore kopcom. Myslel som, že sa konca vyučovania ani nedožijem.

,,Konečne!" Vydýchla som si a zaklapla som zošit, ktorý som si hneď zbalila do tašky. Koniec školy. Dnes to bolo na podiv rýchle. No našťastie zajtra máme len šesť hodín.

Ihneď som sa postavil. Cestou z triedy som nezabudol drgnúť do lavice, takže sa mojej spolusediacej rozkotúľali perá po celej triede. So smiechom som išiel domov.

,,Ach!" Zavrčala som ako to všetko popadalo na zem. Super. Ďalší, čo ma chce šikanovať. Asi by som aj jemu mala ukázať, že sa somnou nemá zahrávať, tak ako tým predním. Teraz sa ma snažia nevnímať a moje meno do huby už nikto nevezme. Pozbierala som si perá a neskôr ako ostatný som išla k skrinkám.