More than enough |SK| ✔ - EDITING

Part 29

Tesne po tom ako Kian uhasí cigaretu, sa začne z vnútra ozývať jeho zvoniaci mobil. Popolník odloží na parapetu a vrátime sa dovnútra.

„Dobre, o chvíľu som tam."  Započujem  kúsok z Kianovho telefonátu pred tým, než hovor ukončí.

„Budem ťa musieť zaviesť domov. Zabudol som, že s chalanmi máme dnes skúšku a už na mňa čakajú." Hovorí a pri tom sa oblieka.

„Nemusíš ma viesť domov." Zakričím na Kiana, ktorý je momentálne v kúpeľni.

„Prečo?" vynorí sa z nej a príde ku mne.

„Prejdem peši. Nie je to na konci sveta a možno sa zastavím ešte v kaviarni, to je kúsok."

„Nie, zaveziem ťa, mne to nerobí problém."

„Ja viem, že ti to nerobí problém, ale už teraz meškáš a náš byt je presne na opačnej strane ako vaša skúšobňa." Nevidím zmysel v tom, aby ma viezol.  Je to pre neho o polovicu dlhšia jazda. A padne mi vhod, keď mi cesta potrvá trochu dlhšie, ešte je len 11 hodín a ja by som mala byť v škole. Ak by náhodou mama bola doma, neviem, čo by mi povedala.

„Dobre teda. Veď zajtra sa uvidíme."  Usmeje sa.

„Áno? Zajtra sa uvidíme?"  provokatívne zopakujem jeho slová.

„Uhm. Pôjdeme na naše miesto." Uškrnie sa ešte viac a vtisne mi bozk. Hneď viem, že myslí jazero. Páči sa mi, že to označil ako "naše miesto".

Ako vždy, aj teraz si po ceste domov do uší strčím slúchadlá a zapnem hudbu. Ulice nie sú veľmi rušné, no nie sú ani prázdne. Stále sa tu niekto premáva a ja  bez slova s hudbou kráčam po chodníku.

Zrazu ucítim na pleci dotyk. Strhnem sa a rýchlo si vytiahnem z uší slúchadlá. Keď sa otočím , pred sebou vidím Adama. Prekvapene sa na neho pozriem a nechápem, čo tu robí.

„Bianca! Ahoj, kričal som na teba."  S úsmevom ma privíta.

„Ja..nepočula som." Ukážem na slúchadlá a slabo sa na neho usmejem.

„Ehm..čo, čo tu vlastne robíš o takomto čase?" spýta sa.

„No, ja...dneska som si dala voľno zo školy." Rýchlo niečo vymyslím. Bolo by čudne mu hovoriť, čo som naozaj robila a tak si to radšej nechám pre seba.

„Aha..tak..nechcela by si ísť na kávu, keď už sme tu?"  spýta sa a ukáže na podnik, pred ktorým stojíme. Rozprávame sa totižto pred kaviarňou, v ktorej pracujem.  Za iných okolností by som povedala nie, ale nechce sa mi vysvetľovať mame, prečo som tak skoro doma. Často krát  počas práce príde domov pre nejaké papiere, ktoré si zabudla, alebo ak ide z nejakého stretnutia, vždy sa zastaví aj doma.

„Môžeme." Prikývnem a vojdem dnu. Hneď pri vchode uvidím za pultom Noemi a nejakého ďalšieho neznámeho čašníka, s ktorým som zatiaľ ešte nepracovala.

Ona si ma nevšimne a tak pokračujem k voľnému  stolu, za ktorý si sadneme.

„Popravde, nečakal som, že by si naozaj prijala moje pozvanie." Povie, keď si prisadne. Zamračím sa a zostanem na neho ticho hľadieť. „Teda..nie..nie, že by som tu teraz nechcel byť. Vieš, že som rád, iba som to nečakal." Rýchlo vysvetlí.

Iba sa zasmejem a pokrútim nad ním hlavou.

„Bianca!" započujem hlas kričiaci moje meno. Hneď viem, že je to Noemi. O malý moment je už pri našom stole a objíma ma. „Ty tu čo robíš, dnes nemáš školu?"

„Mám, ale dala som si trochu voľno." zopakujem to isté.

„Aha, jasne." Zasmeje sa a až teraz si všimne, že tu nesedím sama. Úsmev jej trochu klesne, ale nič sa nepýta. Iba jej nadiktujeme dve kávy a ona so spýtavým pohľadom odchádza. Budem jej to musieť vysvetliť.