Ja, Ty a On (Prebieha úprava mimo wattpadu, potom zverejním opravené :))

Päťdesiataôsma kapitola

Konečne prídem ku vchodu do čínžiaku.
Už len vyteperiť ten kufor do bytu.

Celú cestu som sa ani raz neprihovorila Oliverovi, Flilipovi, ba ani Alexe.
Teraz stlačím tlačidlo s číslom štyri na výťahu. Pomaly sa preberie k životu a už ma vezie ku...ako to len povedať...ku rodinnému dramatu, ktorý sa čím ďalej tým viac približuje.

Výťah zastane a ja z neho vystúpim.
Zastanem pred dverami do bytu a tupo na ne hľadím.
Ako asi prebehne náš rozhovor?
Strhne sa hádka? Alebo len rozhovor, pri ktorom budeme zvyšovať halsy? A nie je to vôbec to isté?
Alebo to pôjde úplne hladko? To si nemyslím.
Alebo nahodím svoju tvár, ktorá vypadá akoby nič, no pod jej povrchom kričia milióny nesúhlasných myšlienok?
A z čoho všetkého sa cítim najhoršie?
Neviem to.
Ja....je to také čudné.
Keď tak nad tým rozmýšľam...nie, budem neskôr rozmýšľať.

Stlačím zvonček na dverách.

Načo zvoním?

Veď mám kľúče.

No, boh vie kde.

Za dverami počujem dupotanie nôh, ktoré sa ponáhľajú. A počujem aj tlmený mamin hlas.

,,Michael!! Soph je doma!" mamin hlas sa ozýva bytom a mne vtedy všetko príde ľúto.

Snažím sa silno potláčať spzy, aj sa mi to celkom darí, no je to horšie, keď uvidím maminu tvár.
Vtedy to už neudržím. Pár sĺz mi stečie po tvári.
Chcem spustiť všetko, čo ma v posledných dňoch ťaží na pleciach, no za mamou z kuchyne tackavo vyjde Saška. Ešte počujem mamin hlas ako sa ma pýta čo sa deje. No ja to nevnímam.
Celá tvár sa mi rozjasní pri pohľade na to malé dievčatko a srdce mám plné láskou ku tomu malému človiečiku.

Hneď ako ma maličká zbadá, natiahne ku mne tie jej malé ručičky. Ruksak si zhodím rýchlo z pliec a už ju dvíham na ruky.

,,Fofí..." povie niečo v tomto zmysle. Jaj bože...ja by som ju od lásky a roztomilosti priam spapala.

Všimnem si, že sa na nás pozerá už aj Ane, ktorá tiež vyšla z kuchyne.

Teraz to tu nemôžem vyťahovať...

No čo im teraz poviem na tie moje slzy?

Podám malú mamine a objímem Ane. V tom sa mi znova začnú slzy tlačiť do očí.

,,Sophie....čo sa stalo?" ozve sa znova mamin hlas.

Tak čo im teda poviem?

,,Aaa....pohádali sme sa s Rišom." poviem prvé čo mi napadne, no hneď ma zabolí to, čo som povedala. Veď predsa len, trošku z toho je pravda.

,,Ale prosím ťa. Vieš koľko krát sme sa my s Benom pohádali? A to aj za tie najmenšie debiliny. A hneď sme sa ešte v ten deň, prinajhoršom na druhý deň udobrili." vyloží mi svoje slová Ane.

Presunieme sa do obývačky a posadáme si.
Ja sa zvítam s ocinom a Benom.

,,A čo vy tu Anette?" spýtam sa jej a viem, že čoraz hlbšie zatláčam to, čo sa mi hrnie na jazyk....prečo ste mi to nepovedali?

Malá Saška sa tu precháda akoby nič. Jaj...ako by bolo dobré byť znova taká malá...

,,Ále...dlho sme sa nevideli, tak sme sem prišli na taký malý výlet." odpovie mi Ben.

,,Vážne? Na malý výlet? Veď ste prišli až z Anglicka na Slovensko!" zasmejem sa popri tom ako to hovorím a presuniem pohľad z Ane a Bena znova na Sašku.