For every story tagged #WattPride this month, Wattpad will donate $1 to the ILGA
Pen Your Pride


Poznáte ten pocit, keď máte tajomstvo a viete, že ľudia, ktorých máte rád a ktorých rešpektujete ho vedia? Keď viete, že nie ste žiadne neviniatko a oni to tým pádom vedia tiež, no aj tak pri vás zotrvajú? Zostanú po vašom boku aj po tom, čo vás neznášali a najradšej by vás vyhodili z okna z trinásteho poschodia. Ja ten pocit poznám.

A je to dobrý pocit.

Vedieť, že nie ste sám, hoci sa tak veľakrát cítim. Vedieť, že tu proste budú, že sa na nich môžem spoľahnúť. Najprv som až priveľmi premýšľal, prečo ma nenechali tak, aby som si šiel po svojich a nech aj umriem, veď som len nepotrebný človek. No potom som na to prišiel. Trvalo to dlho, no hlavné je, že to už viem.

Nikto nie je len človek. Dokonca ani tu v Meste tajomstiev, kde obyčajný, ľudský chalan ako ja nemôže nič zmeniť na situácii, ktorá nastala. Mohol som sa tu cítiť ako vydedenec, no som stále tu, obklopený ľuďmi, ktorých som spoznal len vďaka JJ-ovi, ktorý ma aj napriek tomu, že ma zo začiatku nemohol vystáť, považuje za priateľa.

A čakám.

Hoci sa priatelím s ľuďmi, ktorí doslova vedia všetky moje tajomstvá, nepoznajú jedno. O čo ide Spektrám a ako nás mienia všetkých zabiť. Oh, momentík. Ospravedlňujem sa, ak som vás zmiatol. To boli dve tajomstvá. Neviem, asi mi už zamŕza mozog z tej zimy v júli. Stavím sa, že to ste ešte nezažili, čo? Ani nechcite. Ani to s kamarátmi, ktorí vám vidia do hlavy. Ako, mám ich rád, ale niečo by som si rád aj nechal pre seba.

Nepoznám ten pocit, keď niekto vie niečie tajomstvá. Stačí jeden pohľad, jedno preskenovanie, a vie o vás všetko. A neviem či by som bol schopný prijať takú zodpovednosť. Simone to dokázala. Najprv nie, tým ma viac-menej zatiahla do tohto zmätku. Ale zlepšila sa. A zomrela.

Aj JJ to vedel. Vedel sa ovládať a to bol, vďaka svojmu pôvodu, jeden z tých senzitívnejších. Vlastne, všetci to vedia ovládať. Oni sa s tou zodpovednosťou asi rodia, tí Zberatelia tajomstiev. Alebo im do hláv tak dlho vštepujú, aby nikomu neprezrádzali tajomstvá, že sa z nich stane pokladnica na tajomstvá. Poriadne uzamknutá. Na niekoľko zámkov. V niekoľkých truhliciach, ktoré sú uložené v sejfe. A ten sa dá otvoriť kódom, ktorý pozná iba majiteľ. Plus otlačkom jeho prstu. A tam ležia. Ich pozbierané tajomstvá.

Povedať, že sú tajnostkári je asi prislabé slovo.

A to hovorím len o tajomstvách iných ľudí. Pff, skúste sa ich opýtať na nejaké ich tajomstvo! To nerobte, fakt. Je to zbytočné. Zberateľ tajomstiev sa s vami o niečo také nepodelí. Pokiaľ mu nie ste veľmi blízky a pokiaľ vám bezvýhradne neverí, samozrejme. Vtedy možno hej.

A tu som ja.

Christian Raynolds, ľudský Chris, stojaci uprostred tajomstiev, ktoré nemali byť odhalené, ale my sme na ne narazili, lebo sme sa hrabali až prihlboko. Uprostred tajomstiev, ktoré by dokázali zničiť svet. A neboli to len tajomstvá ľudí, len tajomstvá Zberateľov alebo Spektier či čarodejníkov. Bol to mix toho všetkého, lebo každý niečo tajil, každý niečo skrýval, každý mal kúsok skladačky.

Ja som sa bál toho, že ešte predtým, ako tu zamrznem, zomriem, lebo niekto tieto tajomstvá držal, odhalil ďalšie, zbieral, dával dokopy a pokúsi sa zničiť svet. Samozrejme, keďže som vždy bol človek, ktorý mal šťastie, začne v meste, kde sa práve nachádzam.

Takže sa opýtam inak.

Nie je dôležité to či poznáte pocit, keď niekto vie všetky vaše tajomstvá. Už nie. Vo svete, kde teraz žijem a kde som si na to už akosi zvykol, na niečo také už ani nemyslíte. Nie.

Poznáte ten pocit, keď upadnete do chaosu, z ktorého sa neviete dostať bez toho, aby ste neprišli o ľudí, ktorých máte rád?

Ja áno. A na môj vkus až priveľmi. Už som bol chorý z toho, že som strácal ľudí, na ktorých mi záležalo a ktorých som si obľúbil. Aby som pravdu povedal, je mi jedno či umrznem. Teda, nie, nie je. Inak. Bolo by mi to jedno, keby sa mohli vrátiť tí, o ktorých som prišiel. Čo tam po mojom zmrznutom zadku. Ten nebol dôležitý.

Ľudia, ktorí zomreli áno.

A aj tí, ktorí sa za nimi ešte poberú.

Všetci sú dôležití.

Dokonca aj človek ako ja.



Ahojte, tak som späť s druhou sériou. Tentoraz je rozprávačom Chris (čo sa asi aj dalo čakať, že?) a budeme sa na to všetko pozerať z jeho pohľadu.

Keďže tento prológ je krátky a taký neurčitý a vlastne skoro o ničom, pridávam hneď aj prvú kapitolu, kde sa vyjadrím k jednej veci, aby ste v tom nemali zmätok ;)

Zberatelia tajomstiev 2 ✔Read this story for FREE!