,,Som unavený," povedal Louis s povzdychnutím, v ktorom sa niesli priťaže mnohých mesiacov. Zatvoril oči a s telefónom pri uchu dopadol do bielych perín jeho postele.
,,Áno," ozval sa Liamov hlas, mäkký a jemný. ,,Áno, všetci sme. Zdá sa mi akoby som rodinu nevidel väčnosť a pritom sú to len štyri či päť mesiacov!"
Denné svetlo v Louisovom byte pomaly ubúdalo, hoci bol len skorý večer a zamračené obloha postupne tmavla.
Pri spomienke na rodinu si v mysli vybavil jeho nedávnu návštevu a aj to, ako bez rozlúčky zmizol zanechávajúc za sebou neporiadok a nezodpovedané otázky, ale aj vystrašený telefonát od jeho matky, v ktorom sa s úzkosťou dozvedala, čo sa za jej absencie stalo.
Spomienky ho pohltili natoľko, že na okamih zabudol na jeho kamaráta čakajúceho na odozvu.
,,Louis?Si ešte tam?"
,,Áno,áno.Som.Prepáč,len som sa zamyslel...Kedy to vlastne odchádzaš?"
,,Zajtra ráno.Nezniesol by som zmeškanie výzdoby stromčeka," zasmail sa Liam.
Do Štredrého večera zostával týždeň a Londýn by nemohol byť žiarivejší. Ako každý rok sa vzduchom niesli melódie kolied a pri výhľade z okien do očí bili svetlá najväčších ozdôb. Život sa zdal krásny len vďaka maličkostiam.
,,Och, no, ja so ho už zmeškal. Vianočný stromček zbobili pred piatimi dňami a sestra mi poslala fotku. Vyzeral krajší ako keď som ho zdobil aj ja. Vyzerá to tak, že pri niektorých veciach sa ľudia po čase zaobídu aj bez nás, nie?"
V jeho hlase sa odzrkadlil smútok, nevýrazný no aj tak rozpoznateľný a Liam nevedel čo dodať. Snažil sa pomáhať ako vedel, ale občas mal pocit, že mu niečo uniká, nejaký dôležiťý fakt, ktorý by veci ulahčil.
Louis sa postavil a prešiel okolo postel k dverám, skoro zakopol na roztvorenom kufri na podlahe, ktorý ležal na podlahe do polovice zbalený.
,,Som celkom rád, že po všetkom.''
,,Po čom?" nechápal Liam.
,,No veď vieš. Celý ten zmätok okolo mňa a Harryho. Rozchádzali sme sa, len aby sme sa znovu dali dokopy...Alebo to bolo naopak?Jednoducho som rád, že tento rok končí a odnáša si zo sebou všetko, čo priniesol," odmlčal sa. ,,Ale o tom si už počul destatky krát, Chudákovi Niallovi som raz o tom rozprával celý večer," zasmial sa.
,,Ale ako je to s tebou a Danielle?"
,,Och,no...Dobre.Viac ako dobre. Je to zvláštne, pretože mám pocit, že som ju vždy poznal.Že ju poznám večnosť. A rovnako s ňou tú večnosť aj chcem stráviť,"
Louis prevrátil oči.Nie náročky, no nemohol tomu zabrániť. Veď predsa, všetky romantické vyznania sa mu teraz zdali pritiahnuté za vlasy.
,,Ale Liam!Sme ešte takí mladí!Ako môžeš vedieť, že si s niekým ochotný zostať celý život?"
Po chvíli odmlky Liam odpovedal.
,,No to isté platí aj naopak,"
,,Nechápem,"
,,Že sme ešte takí mladí, tak ako môžeme vedieť, že bez niekoho dokážeme prežiť celý život?"
A Louis zostal ticho. Hoci bola Liamova otázka skôr rečnícka, chcel na ňu odpovedať odvrknutím alebo uštipačnou poznámkou, no zdalo sa, že po roku zostal bez slov. Sedel na chladnej podlahe v obývačke a pozeral sa, ako vonku sneží. Pritisol si nohy k hrudi, hlavu si položil na kolená a telefón si preložil do druhej ruky.
Síce sa nachádzali niekoľko kilometrov od seba, náhle pocítili vzájomnú blízkosť. Liam tu bol vždy a vždy aj bude, tým si bol Louis istý.
No hľadiac na zasnežené mesto, ktorého ostré črty sneh zjemňoval, neubránil sa jemnému smútku za niečím, čo stratil.
Hanna
YOU ARE READING
FOOLS || l.s. - slovak
Fanfiction"Harry," osloví ma, pozerá sa na mňa ľadovými očami, ktorým zakázal prejaviť akékoľvek city. A ja neviem uhnúť pohľadom, aj keď sa snažím. "Musím ti niečo povedať." A potom, aj keď ešte nie je čas, viem, že to príde. Presne viem, čo povie. "Je to u...
