Part 13

5.2K 228 0
                                    

Prekvapene na neho pozerám, no po chvíli prikývnem. Kian sa s ostatnými rozlúči so slovami, že už odchádza a že sa vidia zajtra. Nemyslím si, že odchádza kvôli tomu, aby ma mohol odviesť. Bože Bianca nebuď patetická. Určite má na práci niečo iné ako rozvážať teba po meste.

„Ja vlastne idem ešte do školy, musím skočiť do knižnice, tak ak by si mohol, vyhoď ma prosím tam.  Nemusel si sa obťažovať je to iba kúsok."  Prehovorím, keď sedíme v aute. S Kianom si naraz zapneme pásy a nad mojou poznámkou sa uškrnie.

„Neobťažuje ma to."  Pozrie na mňa a v zapätí naštartuje auto.

„Hádam mi nechceš povedať, že ťa spoločnosť Annabel otravovala." Podpichnem ho.  Z jeho výrazu som nevedela povedať, čo si myslel, pretože celý čas sa v kaviarni tváril neutrále.

Stavím sa, že taký bozk, aký sa medzi mnou a Kianom odohral po Tariqovej oslave, sa medzi ním a Annabel uskutočnil nespočetne veľa krát.

„To ani netvrdím." Odbil ma jednoduchou odpoveďou.

„Mohol si s nimi zostať a zabaviť sa. Určite o chvíľu vyrážali do baru."  Neviem prečo sa ho snažím prehovoriť, že to bol zlý nápad odviesť  ma. Môžem byť rada, že nejdem peši. Samozrejme, že moje ústa, ktoré majú vlastný rozum,  sa nezastavia.

„Mohol." Ouch. Takú odpoveď som nečakala. Ani vlastne neviem, čo som chcela počuť, ale toto nie. Samozrejme, že ho moje otázky otravujú. Bože Bianca, nebuď hlúpa, veď nemáš byť prečo nervózna. Sama neviem, prečo sa ho pýtam také sprosté otázky a odhováram ho od spoločnej cesty.  A taktiež neviem, prečo mám sucho v hrdle.

„Ale nechcel." Dodal, keď som po jeho odpovedi zostala ticho. Hlavu som otočila k nemu a snažila sa niečo vyčítať z jeho tváre.

„Robiť odvoz je lepšie?" podpichnem ho. Zasmeje sa a na pravom líci vidím jasnú jamku.

„Keď si nechcela ísť, nemusela si." Odpovie a je sledujem ako si prehodí rýchlosť, pričom sa auto posunie rýchlejšie dopredu.

„Nie, ja len...nejde mi do hlavy, že by si vymenil  Annabelinu spoločnosť za to, aby si robil odvoz."  Odpoviem s dávkou humoru. Nechcem, aby to vyznelo nejako hlúpo, ale zrejme vyznelo, keďže Kian sa na tom zasmial.

„Čo máš stále so mnou a s Annabel?"  hovorí s úškrnom na perách. Celý čas čo som bola v kaviarni na mňa neprehovoril a takmer ani nepozrel a teraz sa tu celý čas uškŕňa.

„Tak..očividne medzi vami niečo je a.." ani nestihnem dopovedať a hneď ma preruší jeho smiech. Zase?!

„Bianca nám žiarli?"  tento krát podpichuje on mňa. No výborne, ešte toto mi chýbalo, aby si myslel, že som nejaká žiarlivka alebo čo. Mala som byť ticho hneď od začiatku.

„Počkať..nie. Nepochopili sme sa-"

„S Annabel nič nemám. Iba sme...kamaráti." znovu mi skočí do rečí.

Aha áno. Zabudla som ako to dnes chodí. Kamaráti s výhodami.

Ďalej som sa ho radšej ani nepýtala, nechcem sa náhodou dozvedieť niečo nad čím budem potom stále premýšľať. Na ďalšie otázky ani nemám čas, pretože  zastavíme pred budovou školy.

Otvorím dvere a chcem sa Kianovi poďakovať, no on už v aute nesedí. Vyjde z auta a pristúpi ku mne. Prekvapene na neho hľadím a čakám čo povie.

„Idem s tebou. Potom ťa hodím domov."  Odsekne jednoducho. Tento chlapec toho naozaj veľmi nenarozpráva.

Mám pocit,  že sa rozhoduje zo sekundy na sekundu. Najskôr, keď som odchádzala z kaviarne, z ničoho nič pribehol, že ma odvezie a teraz mi zrazu chce robiť spoločnosť v knižnici.

More than enough  |SK| ✔ - EDITINGWhere stories live. Discover now