Prológ

954 80 14

,,Choď si kam chceš, mne je to jedno! Beztak všetko len ničíš!" Skríkla na mňa mama po nie veľmi krátkej výmene názorov.
,,Dobre, mne je to fuk," pokrčila som plecami. Vybehla som ku sebe do izby, schmatla zabalený kufor aj s taškou a bleskovo sa vrátila späť.
,,Kam si myslíš, že ideš?"
,,Na intrák," odpovedala som pokojne a vtom mi na líce sadla taká facka, že sa mi takmer spustili slzy.
,,Myslela som, že si iná, že ti aspoň na mne záleží!" zakričala som na ňu a takmer nevidiac som aj s vecami vypálila z domu. Bežala som na vlakovú stanicu. V sobotu o pol šiestej ráno! Kúpila som si lístok a sadla si na lavičku s hlavou v dlaniach.
,,Čo som komu urobila?" Zamyslela som sa. Nakoniec ma z prúdu myšlienok vytrhol až prichádzajúci vlak. Môj vlak na ceste na neznáme miesto s neznámymi ľuďmi.

Vo vlaku som sa usadila oproti jednej podriemkavajúcej staršej žene, vytiahla som si z tašky notebook, zapla ho a išla som si zistiť nejaké informácie ohľadom mojej školy. Všetko v poho, len ma šokovalo jedno zistenie. Izby sú po štyroch ľuďoch a ja som tam s nejakými dvoma českými chalanmi a jednou babou, našťastie Slovenkou.
,,Jan Macák, Karel Kovář, Sofia Hodáňová... Ktovie, akí budú. Tak hádam fajn, lebo domov sa vrátiť nemôžem, to v žiadnom prípade!" Prezrela som si ešte fotografie v galérii na stránke školy.
,,Hmmm, fajne to tam vyzerá, ale veď, pre mňa to vyzerá všade lepšie ako doma." Po asi polhodine som zavrela noťas a ďalej sa len pozerala z okna. Keď zahlásili moju zastávku, tak som si vzala veci a vyšla von. Nadýchla som sa ešte celkom chladného ranného vzduchu a vydala sa po prázdnych uliciach na danú adresu, na ktorej som mala stráviť takmer celý rok.

Prišla som a zazvonila som na zvonček pri dverách. Začula som buchnutie, pár nadávok a po chvíli sa ku vchodu došuchtala správkyňa a zároveň vedúca celého internátu.
,,Dobré ráno," pozdravila som slušne.
,,Dobré," odzdravila mi a odstúpila, nech môžem prejsť.
,,Meno?" Opýtala sa ma po chvíli.
,,Tina Schneiderová."
,,Dobre Tina, budeš na piatom zo šiestich poschodí s..."
,,Nemusíte menovať, čítala som to v maili," skočila som jej do reči.
,,V poriadku, nech sa páči, kľúče, izba číslo 57. Ináč, momentálne som tu len ja a ty, takže nerob moc hurhaj. Spolubývajúci ti dorazia za chvíľu."
,,Ďakujem," odvetila som a vydala sa k izbe číslo 57.

Toto bol len krátky prológ, normálne kapitoly budú asi o polovicu dlhšie. Ak sa páči, votujte/komentujte alebo zdieľajte. Vážim si každú spätnú väzbu. Ahojte!

Update: Toto bolo tak pol roka v draftoch a zverejňujem to po menšej úprave. Užite si čítanie, nové časti budú vychádzať keď vyjdú tie staré.

InternátRead this story for FREE!