2. 18 Pretože nepotrebujem nič ak mám teba

1K 83 5
                                    

Sedela som v aute pričom som celú cestu pozorovala oblohu, ktorú postupne zahaľovalo čoraz viac mrakov. A hoci na dnes v televízií hlásili pekne, jedno bolo isté. Mýlili sa. Rovnako ako som sa mohla mýliť ja. Jedna moja časť dokonca vedela, že to čo robím nie je správne. No zakaždým keď sa vo mne tá časť ozvala, zhlboka som sa nadýchla a snažila sa ju umlčať.

„Vystupovať," v tom zaznel Harryho hlas na čo som konečne precitla. A až vtedy som si uvedomila, že toto miesto spoznávam. Zmätene som sa pozrela na Harryho, ktorý na mňa hľadel a čakal ako zareagujem. „Nič nepovieš?" zodvihol pravým obočím pričom mu zacukali kútiky úst do jemného úsmevu.

„Ty si ma znova zaviedol do tejto opustenej drevenici?" pokrčila som nosom, pretože som stále pociťovala bolesti chrbta od tej nepohodlnej zemi, na ktorej sme sa včera váľali.

„Do našej drevenici," opravil ma. „Poď," vyzval ma a odopol mi pás. „Prevediem ťa ňou," dodal pričom vystúpil z auta a síce som z tohto miesta nebola nadšená, nemusela som k nej aspoň šľapať celú hodinu ako včera.

„Myslím, že nemám tu čo..." ani som nestihla odpovedať, pretože v momente ako Harry otvoril tie polorozpadnuté dvere, úplne som stratila reč. Bola som síce na rovnakom mieste ako včera, no ani zďaleka sa to tomu nepodobalo. Zem bola čistá, na nábytku nebol žiaden prach a ani špina, nikde neboli pavučiny, miestnosťou sa nešíril zatuchnutý pach a hlavne, v rohu miestnosti sa nachádzala posteľ.

„Zo začiatku som to tu chcel úplne zrekonštruovať. Kúpiť nový nábytok a vyhodiť tieto polorozpadnuté haraburdy," ukázal na kúsky dreva, na ktoré som si včera sadla. „No potom som si uvedomil, že sa nemôžeme zbaviť týchto maličkostí," prešiel k stolíku, ktorý sa včera nachádzal v rohu kde dnes stála posteľ. Rukou po ňom prešiel zatiaľ čo ja som sa pri spomienke ako sa skoro včera rozpadol musela zasmiať. „Toto je..." nedopovedal, iba sa na chvíľku zamračil.

„Náš úkryt," dodala som za neho pričom som k nemu pristúpila o pár krokov.

„Naše útočište," prikývol súhlasne.

„A náš domov," pousmiala som zatiaľ čo moje ruky už zablúdili do jeho dlhých vlasoch.

„Naozaj by si bola ochotná bývať v takej chatrči?" zasmial sa.

„S tebou by som pokojne zostala aj bez strechy nad hlavou," pobavene som odvetila.

„Našťastie viem zaručiť, že toto sa nám nikdy nestane."

„Mne na tom nezáleží," pokrútila som hlavou.

„Nie?" podvihol obočím.

„Nie," zopakovala som. „Pretože nepotrebujem nič ak mám teba," dodala som na čo jeho zrak padol na moje pery. Cítila som ako ich hypnotizuje a na malú chvíľku som mala pocit, že sa za ten čas nič nestalo. Žiadne prekážky, ktoré sa medzi nás dvoch postavili, žiadna nehoda, žiadne Harryho dieťa s inou, žiadna Rose.

Harryho ruka mi jemne prešla po vlasoch zatiaľ čo sa jeho pery zľahka obtreli o moje čelo. Cítila som ako si uvoľnene povzdychol zatiaľ čo ja som vdychovala jeho vôňu. Snažila som sa zachytiť každú sekundu s ním, snažila som sa zafixovať všetko z neho. Pretože hoci sme boli tu a spolu, na mieste, ktoré patrilo iba nám, stále tu bol strach. Strach z toho, že je to iba naša naivná ilúzia niečoho, čo v skutočnosti nemôže byť ani reálne.

„Chcem niečo urobiť," šepol na čo som podvihla tvár a pozrela na neho. „Niečo čo som neurobil už..." nedopovedal, iba sa na chvíľku zamračil. „Už naozaj dlho."

No Control ( FF Harry Styles )Where stories live. Discover now