„Je to moja posledná šanca, mama. Ak to tam nevyjde, môžeš vyťahovať gril a zo svadby bude odporná párty."

Summer si zakryla tvár dlaňami a krútila hlavou, akoby už len tá predstava mala spôsobiť zástavu jej srdca. Sea musela uznať, že by to na jednej strane vyzeralo rozprávkovo, samozrejme len v tom prípade, ak by sa všetci hostia nepremenili na ľadové sochy. Keďže svadbu plánovala na začiatku zimy, dozaista by musela stavať základy na poriadnom risku.

„Je tu ešte kopu miest, zlatíčko," upokojovala ju mama.

„Kopu miest?!"

Sea unavene prevrátila očami. S hlasným povzdychom pozrela na prázdny papier, oprela sa o sedadlo a svoj zrak uprela na dianie za oknom. Mraky sa zbiehali, nebo stmavlo a bolo otázkou času, kedy sa z neho spustia kvapky dažďa.

Kvôli počasiu mala ponurú náladu už od rána. Zobudila sa na splašené pobehovanie Summer po celom dome a odvtedy sa jej viečka neustále zatvárali. Uspávalo ju všetko.

Dookola tie isté rozhovory, ktoré počúvala už týždeň, tma po celom meste a aj nuda, ktorá ju zabíjala. Snažila sa svoju náladu preniesť na papier, no zdalo sa, že jej ruka zabudla, ako správne kresliť. Všetka inšpirácia bola preč, stratila sa v ťažkých mrakoch.

„O mesiac je svadba. O mesiac. Nič nemám," pokračovala jej sestra.

„Máš predsa šaty," zamumlala Sea, v rukách držiac ďalší pokrčený papier. Mohla by nakresliť jej svadobné šaty. Jemnú čipku. Snehovobiele rukávy alebo spodnú časť posiatu drobnými kryštálikmi.

Nevyvolávali v nej však žiadnu emóciu, a v tom bol problém.

„Čo ak priberiem? Vždy treba mať rezervu!"

„Nikto ti predsa nehovoril, aby si si ich kupovala mesiac dopredu."

Skôr, ako Summer stihla protestovať, do rozhovoru sa veselo zapojila mama. „A ako ťa poznám, začne obdobie plné diét a článkov o chudnutí na internete, pretože si nemôžeš dovoliť, aby si na dni svojho života vyzerala ako slon."

Sea sa pobavene rozosmiala.

-

Už pri vstupe zacítila vôňu vody a zmes parfúmov. Dnu sa to hemžilo neznámymi ľuďmi, ale nebolo tam rušno. Práve naopak, celkom ticho, akoby to bola iná dimenzia.

„Tu je to nádherné," zašepkala jej mama a jemne položila ruku na Seaino plece, zrejme preto, aby ju mierne postrčila.

Obdivne si obzerala každý detail miestnosti. Kvet v rohu, o ktorý sa práve potkol nízky muž so širokým klobúkom na hlave. Malé bábätko, ktoré sa naťahovalo za rybou plávajúcou vo vode, no bránilo mu v tom hrubé sklo.

Prečo toto miesto prehliadla?

„Ak máte nejaké požiadavky, hláste sa na recepcii!" Začula hrubý hlas z rohu, akoby vôbec potreboval kričať tak nahlas. Z každej svetovej strany sa ozval šum a o pár sekúnd bol pri recepcii kilometrový rad.

Za jej chrbtom si Summer veľavravne vzdychla. Odkedy vystúpili z auta, nerozprávala o ničom inom, len o tom, že toto veľké akvárium neprichádza do úvahy. Jej svadba mala byť originálna, ale nie príliš. Miesto malo byť jedinečné, ale to zase neznamenalo, že ich obrad budú mať v tesnom priestore medzi kadejakými rybami, aspoň to tvrdila.

Sea bola pripravená na reči o tom, že mala pravdu.

„Hovorila som vám," ozvalo sa.

„Za skúšku nič nedáš," poučila ju mama.

Sea malými krôčikmi postupovala viac do stredu miestnosti. Dobre vedela, že budú ešte chvíľu rozoberať, kam sa teraz podejú, a keďže mala možnosť poriadne si to tam obzrieť, chcela ju využiť. Pri skle už skoro nikto nestál. Všetci niečo vybavovali pri pulte, len jedna postava sa nepohla z miesta. Postavila sa ku vysokému hnedovlasému chlapcovi a na chvíľu mu venovala pohľad. Možno si to všimol, ale nedal to najavo. Svoje oči upieral dopredu.

Sea sa odvrátila a zaujato sledovala hrubé sklo. No najmä to, čo sa dialo za ním.

„Nenávidím to tu," ozval sa. Prekvapene zdvihla hlavu a nadvihla jedno obočie.

„Myslím to, čo je za mnou. Tu, kde stojím je úplne iné miesto," pokračoval. Ako na povel sa obzrela za seba, a keď si všimla nahnevané pohľady ľudí, rozhadzovanie rukami úbohého recepčného, musela mu dať za pravdu.

„Keď tí ľudia stáli na tomto mieste, pôsobili inak," ticho zamrmlala. Šanca, že ju bude počuť bola malá, no on len uznanlivo prikývol.

„Pochopila si ma."

Usmiala sa. Nemala mu na to čo povedať.

A tak tam obaja stáli, sledovali plávajúce ryby, ponorení do svojich vlastných myšlienok. Sea zožieral pocit, že by sa ho mala niečo spýtať, no ďalej potichu stála, s rukami vo vreckách a s rozstrapatenými vlasmi.

A to bolo prvýkrát čo ho stretla. Ocean Levin nebol dokonalý. Bol zlomený.

Ocean & SeaRead this story for FREE!