Baby Project [completed]

Marley

Pokiaľ pozorujete muchu, ako sa snaží cez zatvorené okno dostať na slobodu, nezjemní to vaše trápenie. Toto ponaučenie vyplýva z poslednej pol hodiny môjho života. Prvých pár minút som premýšľala, že okno otvorím a poskytnem tej chuderke víťazstvo a slobodu. Lenže tú myšlienku som zavrhla a mala som na to dobrý dôvod- mohla by sa ocitnúť v inom byte, kde by ju pravdepodobne zneškodnili novinami, namiesto toho aby na ňu len čumeli a obdivovali jej trápenie , ktoré mojej duši už tridsať minút prinášalo zvrátené potešenie.

Nie som jediná, kto sa trápi. Je tu aj tá malá otravná bzučiaca bodka, ku ktorej sa chcem vrátiť, pretože sa mi lepšie rozpráva o jej problémoch, nie o mojich vlastných. Rozhodnutie neotvoriť okno som urobila vo chvíli, keď som si uvedomila, ako sa v mojej terajšej situácií na tú muchu podobám. Keby sa aj z okna dostala, jej život by ukončilo rýchle mávnutie ruky zvierajúcej The Daily Telegraph, najčítanejší denník v Londýne. Pokiaľ zostane, zomrie od námahy.

Ak zostanem ja, asi sa ocitnem pod mostom. Ale vrátiť sa do Seattlu by znamenalo prísť o moju hrdosť. Niežeby som pod mostom našla zlatú baňu na hrdosť. Keby som ale kopala dostatočne hlboko, možno by som našla ropu. Kopanie však vyvodzuje ďalšiu logickú otázku- kde by som pod mostom našla lopatu? Okej, vzdávam to, ropa nebude.

Vzdychnem a znova pozriem na muchu, ktorá prežíva posledné chvíle svojho dvojdňového života. Výborne, skončím ako mucha. Pohniezdim sa na pohovke, ktorá neprirodzene zastoná. Chcete počuť recept na premárnenie života? Stačí si len sadnúť a pozorovať muchu dostatočne dlho, aby ste sa s ňou začali porovnávať. Práve vo chvíli, keď sa chcem načiahnuť za dôvodom, pre ktorý som vlastne tu, zazvoní mi telefón.

Po spoločnosti netúžim. ale mala by som oznámiť vlastnej mame, že som priletela v poriadku. Vezmem telefón a prejdem po ňom prstom.

„Ahoj, srdiečko," povie mama vo chvíli, keď si priložím telefón k uchu.

Napriek môjmu veku a nášmu nestálemu vzťahu ma nikdy neprestala oslovovať „srdiečko" . Nebudem popierať, že sa mi to páči. Poskytuje mi to pocit domova, ktorý práve teraz potrebujem viac ako spoločnosť iných ľudí, s ktorými som si nikdy veľmi nerozumela. Pokojne si to priznám, nie som sociálny typ.

„Ahoj, mami," odvetím.

Do očí sa mi tlačia slzy, no ja ich nenechám stiecť mi dolu tvárou. Mama nepotrebuje počuť, ako veľmi ma Londýn zlomil. Žiadna matka nepotrebuje počuť svoje dieťa také sklamané. Navyše nechcem priznať, že mala pravdu.

„Ako sa máš? Páči sa ti mesto? Porozprávaj mi všetko, do úplných detailov," vyzve ma a ja mám zmiešané pocity z jej radosti.

Margaret Paige, ktorá mi nikdy nebola zlou mamou, nebola dvakrát pozitívne naladený človek. Dvadsaťpäť rokov chirurgickej praxe človeka poznačí, to je jasné. Možno to bolo tým, že som sa odsťahovala, ale jej nálada bola každopádne lepšia. A to som preč sotva dva dni.

„Je tu nádherne. Všetko je presne také, ako som si to predstavovala a mala by si vidieť priestory, v ktorých bude môj ateliér. Sú nádherné. Môj byt má navyše výhľad na Tower Bridge," statočne klamem do telefónu.

Nevysvetľujte si to zle, svojej mame som nikdy do očí neklamala. Jej hnedé oči sú ako röntgen, preto som nikdy nemala šancu klamať jej. Vlastne, toto je prvýkrát, čo jej klamem. Dúfam, že jej uši sú na tom horšie, pretože inak by si len robila zbytočné starosti.

„To je výborné, Marley," jasne počujem, že je šťastná a táto skutočnosť pochová pravdu ešte hlbšie do môjho vnútra. „Vybaľ sa a zajtra mi zavolaj, dobre?"

„Samozrejme," odetím, akoby som mala na výber. Pokiaľ nezavolám ja, ona určite.

„Ľúbim ťa," povie. Nehovorí to často, preto ma to najprv jemne zaskočí.

„Aj ja teba," odpoviem napokon a zložím.

Hodnú chvíľu sedím a upieram pohľad na teraz už mŕtvu muchu, kým sa rozhodnem. Konečne mi to dôjde, akoby mi niekto stál na vedení a teraz sa konečne uráčil uhnúť mi z káblov. Nechcem skončiť ako tá mucha.

Zdvihnem svoj lenivý zadok, obujem sa a obliekajúc si kabát vyjdem z bytu. Starostlivo zamknem dvere, pretože vykradnutie mi ku šťastiu naozaj nechýba.

Chladný januárový vzduch ma prinúti pritisnúť si kabát tuhšie ku krku. Slnko už zapadlo a v Londýne sú rozsvietené pouličné lampy. Je jasná noc, ale hviezdy nevidieť. Neviem, kam idem, ale kráčam. Nemám šancu sa tu stratiť, aj keby som veľmi chcela.

Mala som asi päť rokov, keď sa moje malé srdiečko rozhodlo, že keď vyrastiem, budem bývať v Londýne. Odvtedy som takmer každý deň trávila nad mapou a skúmala prstom ulice. Zatiaľ čo sa ostatné deti hrali na piesku, ja som si samú seba predstavovala práve tu, hoci som nemala poňatia, ako toto mesto vyzerá a už vôbec som nevedela prečítať názvy ulíc, keďže mi tie kliky-háky na zvláštnych zakrivených líniách mapy nič nehovorili.

Napriek tomu som sa toho sna držala a hľa! Tu som. Len keby všetko zostalo jednoduché, ako som si to predstavovala počas daždivých nocí v Seattli.

Vložím si do uší slúchadlá a pustím pieseň, ktorá sa mi s týmto mestom spojila. City of Blinding Lights. Napriek prekážkam sa automaticky usmejem. Po prvých tónoch som rozhodnutá, že svoju situáciu zvládnem. Nevrátim sa predsa do Ameriky so stiahnutým chvostom, len aby som dala Nicolle ďalší dôvod na ponižovanie mojej osoby. Nájdem si prácu. Presne to teraz urobím.

Krok číslo jeden: prestať sa prirovnávať k muche.

Krok číslo dva: prestať sa bezcieľne potulovať, vrátiť sa do bytu a vybaliť sa. Dobre, to je viac krokov, ale komu na tom záleží?

Zvrtnem sa na päte a zamierim späť cestou, ktorou som prišla. Teda myslím, že som šla tadiaľto.

n�5����