Ja, Ty a On (Prebieha úprava mimo wattpadu, potom zverejním opravené :))

Tridsiatasiedma kapitola-Zmätok

Tma. To bolo posledné, čo som videla.
Teraz s ťažkosťami otvorím oči. Zelená. Zelená stena. Asi je ráno.
Cítim, že som pod perinou a líca mám mokré.
Viac otvorím oči a uvidím.....Riša. Hlavu má sklonnenú a sedí na stoličke vedľa postele.
Počkať.
Ja ležím. Steny sú tu zelené.....
Nemocnica.
Jak to? Znova v tej istej?
Ja nechápem...
,,Rišo?" snažím sa povedať, no z úst mi nevyjde žiadny zvuk. Tak to skúsim znova:
,,Rišo?" on zodvihne hlavu.
,,Vďakabohu!!!?" povie a objíme ma. Prečo ma nepobozkal?
Odtiahne sa.
,,Jak to? Už si mala byť v kóme." povie Rišo smutno, no zároveň šťastne, a ja na neho neprestanem začudovane pozerať. Tak sa radšej opýtam:
,,Rišo, kde to sme a čo sa stalo?"
,,Ty si to nepamätáš...." nebola to otázka, skôr nešťastné usvedčenie v jeho myslení. Som v nemocnici. To viem naisto. V tej istej nemocnici...ako vtedy... Moje myšlienky preruší Rišo, ktorý má oči červené a pod nimi hlboké kruhy:
,,Boli sme na párty, tancovali sme, ked si ma odstrčila a utekala si na druhú stranu lode. Asi si niečo uvidela, no išla si stále ďalej, aj keď som na teba volal. Ked tu zrazu si zmizla. Už som sa potom len predieral davom, či ťa náhodou nenájdem. No, nestalo sa tak. Po piatich až siedmich minútach som uvidel vo vode pohyb. Som si myslel, že je to žralok alebo delfín, no bola si to ty. V tej panike som sa začal vyzliekať a všetci sa začali na mňa pozerať, či mi šibe. Potom som za tebou skočil a keď ťa uvideli už aj ostatní, začali lapať po dychu. Už si nebola pri vedomí. V tom ma premohol hrozný pocit, že ťa už nezachránim. Tak som zavolal pobrežnú hliadku a až sme sa dopracovali do nemocnici v Chorvátsku, no previezli sme ťa sem, sem do Bratislavi. Bola si v dlhodobom spánku, no že vraj to predvčerom prerástlo do kómy. No asi nie.." povie a znova ma objíme. Aj ja sa ho pokúsim objať, no zacítim infúzie. Som úplne zmätená.
Jak to? Čo sa stalo?
,,Počkaj, Rišo. Ako dlho som bola v spánku?" poviem základnú otázku.
Mlčí.
,,Rišo?! Ako dlho?!" nalieham na neho.
,,Dva aj pol mesiaca."
Čože?!!
Veď ja som sa už zobudila!
Nie.
Jedine...
Žeby...
Žeby som si to všetko vymyslela?
Čo sa doteraz odohrávalo?
,,Rišo, čo si celý ten čas robil?"
,,Ja... Jasné že som chodil aj do školy, no nakoniec som tu bol tak často, že ma vyhodili zo školy." keď to dopovie, prudko sa nadýchnem.
Dva aj pol mesiaca.
Ale veď, ja som všetko prežívala ešte len chvíľu. To som si akože všetko vymyslela?
A čo Elie? Lucy?
Patrik?
To znamená, že ten poondiaty Matúš je stále so mnou.
Ja som sa s ním ešte nerozišla.
Ale znamená to aj to, že Rišo nechodí so žiadnou Ameliou. A to vedie k tomu, že neexistujú žiadny futbalisti a ani roztlieskavačky. No, znamená to aj to, že som ná žiadnu vysokú nechodila...
Ja som to všetko prežívala v kóme.
Znie to čudne, no raz som už o tom počula.
To znamená, že ja nechodím s Rišom. No on je voľný, no nemusí ma mať rád. Možno som si to v kóme vymyslela....
Keď si to všetko vstrebem do mysle, začnú mi slzy stekať po lícach.
,,Sophie? Čo sa deje?" povie Rišo a zahladí sa ná mňa. Ani.nechcem pomyslieť, ako teraz asi vyzerám. Vychudnutá, bledá a bez života. Ja som sa ešte len teraz prebrala od tej párty.
A čo rodičia?
Ako to zvládajú?
Ked si to tak vypočítam, už je zima. Myslím ročné obdobie.
,,Rišo, kde su rodičia?" poviem slabým hlasom.
,,V robote, musia pracovať. Nemohli tu byť stále. No bývalí tu celé víkendy. Ja som ta tu nechcel nechať samotnú." pozriem sa ná neho a posnažím sa usmiať.
,,Zavolám doktora a zavoláme tvojím rodičom. Dobre?" Rišo mi položí otázku a ja ná nu odpoviem kývnutím hlavy.
Najhoršie ná tom je, že sa vlastne nič nezmenilo...

,,Zlatko moje. Či si nám to spravila?!" povie mama a objíma ma z celej sily. Už aj plače a ocko ma drží za ruku z druhej strany. Rišo je stále v miestnosti a stojí konča posteli.
V tom mi.napadne, čo si asi môžu myslieť. Ako vtedy v kóme. Asi.si myslia, že som skočila z lodi zámerne. No ale to nie je pravda, to viem.
,, Mami, aby si vedela, ja som z tej lodi neskočila, do.mňa niekto drgol a ja som sa zapotácala. Zakrútila sa mi hlava a spadla som cez okraj." uvediem hneď ná správnu mieru.
,, Veď mi sme o tom ani nepochybovali." povie ocino. Cítim sa plná života. Je mi dobre a konečne som v poriadku. Teda, aspoň si myslím.
No, nejde mi do hlavy, ako to že nemocničnú izbu, v ktorej ležím, je taká istá ako v mojom ,,sne".
A ako to, že som si všetkých tých ľudí vytvorila sama?
Ti som vážne po celý ten čas len tak ležala, zatiaľ čo v hlave sa mi odohrával celý sled udalostí?

,,Kedy môžem ísť domov?" opýtam sa ešte v ten deň večer mamy.
,,Hneď ako sa uzdravíš a budeš schopná odísť." ná túto odpoveď myslím aj neskôr až nakoniec zaspím. Ešte myslím na to aby som znova nespadla do kómy...

...

,,Dobré ráno." povie mi na nasledujúce ráno Rišo, keď sa ráno zobudím.
Spomeniem si na poslednú noc v mojom vysnenom sne. Držal ma v objatí a zrazu je to razom preč.
,,Rišo?" opýtam sa potichu.
,,Hm?" pozdvihne ospalo hlavu a pozrie na mňa.
,,Hráš futbal?"
,,Nie." povie jednoducho.
,,A na škole, medi si chodil, sa hral futbal?" pýtam sa ďalej.
,,Nie. Prečo?" opýta sa začudovane a s miernym úškrnom.
,,Nič. Ja len tak. A nemusel si tu stále byť. Veď vieš, vyhodili ťa len preto....." nedopoviem, pretože ma doplní:
,,.....pretože som chcel byť pti svojej skoro ,,sestre", pretože som sa.o ňu bál. A mám na teba aj ja otázku.."
,,No?"
,, Jak to, že okolo toho nemáš kopu otázok? Ako myslím okolo tvojej kómy a tak...." povie, no ako keby mu ná tom nezáležalo, akoby sa chcel so mnou len rozprávať.
,,Pretože ja viem, že som spadla do vody a neviem plávať. Dostala som kŕč a moje telo bolo v šoku. Zamdlela som, no medzitým vyčerpaním som upadla do dlhodobéhu spánku a neskôr to prerástlo do kómy." rozprávam.
Prikývne a zostaneme ticho.

Je medzi nami stále ticho.
,,Ani nevieš, ako som sa o teba bál." povie nakoniec Rišo. Usmejem sa.
,,Vieš..."
,,Prosím, nechajte teraz slečnu Michel. Potrebuje ešte pokoj." preruší doktorka Riša. Zas mi niečo chcel povedať...

,,Piatok ťa pustia." povie mi neskôr, asi o tretej poobede mama. Celý deň som pozerala len telku a Riša som už nevidela.
,,Až piatok?" opýtam sa.
,,Veď je streda, to tu ešte chvíľu vydržíš." dohovára mi ocko, ktorý sedí ná stoličke v rohu izby.
,,No jasné." frflem ďalej.,,Ty tu nemusíš ležať deň, čo deň. Svaly mám tak stuhnuté..."
S touto mojou odpoveďou ma obidvaja pobozkajú ná líce a odídu...
Zas sama...
Už sa neviem dočakať na piatok...

Ďakujem, že stále čítate môj príbeh, kapitol bude už len pár. Ďakujem za komenty a voty.
Ospravedlňujem sa za gram. chyby.
Vaša Ninka!