Som iba človek

Cesta domov

„Zostaň chvíľu pár metrov nad zemou. Potrebujem si niečo vybaviť," zakričal som na Carly, sediacej v lesknúcom sa koženom kresle modrej farby. Stlačil som červený gombík, ktorý sa nachádzal vedľa uzavretého mostíka s veľkou vypuklinou v strede. Premeral som si ju očami a dotkol sa prstom najvypuklejšej časti. Zakročil som v poslednej chvíli, pomyslel som si.

„Čo to, dopekla, robíš?" vypleštil na mňa kapitán opuchnuté oči a vystrašeným hlasom začal nariekať.

„Chcem ťa s niekým zoznámiť," usmial som sa a vychutnával si jeho zúfalý výraz. Nikdy v živote mi cudzie utrpenie nerobila potechu, no v tomto momente ma jeho bezradnosť nadchýnala. Moje srdce naplnené zášťou k tomuto ohavnému egocentrickému človeku planulo pomstou za všetkých udatných mužov, ktorí dnes padli.

„Nie! Shane! To nemôžeš!" kľakol na kolená, zopäl ruky ako pri modlitbe a prosil.

„Nemôžem? Mýliš sa," odfrkol som úsečne a pozrel sa na neho. Pozdvihol som svoju zohavenú ruku, strčil mu ju pred tvár a hlasným rozzúreným hlasom som zvrieskol: „Pozri sa! Vidíš to? To je tvoja práca! Prečo by som ťa mal nechať nažive?"

„Odpusť, Shane. Odpusť," úpel nad svojím utrpením a chvíľkovo to vyzeralo, akoby naozaj ľutoval svoje činy.

Na chvíľu som zaváhal, jeho trúchlivé oči sa mi zaryli do mozgu. Zavrel som viečka, počul som iba hlučný rámus turbín a hydraulický mechanizmus, ktorý pomaly otváral mostík. No keď som ich znovu otvoril a uvidel jeho farizejskú tvár, spravil som konečné rozhodnutie a vyhlásil ortieľ. Mostík sa medzitým úplne spustil.

Hrdo som sa vystrel, vypol obrnený hrudník a nahodil vážnu tvár. „Bohužiaľ, sám si povedal, že na Zem sa s tebou vrátiť nemôžem," pokrútil som hlavou, pričom mi z lícnej kosti odletelo niekoľko kvapiek krvi, a zasalutoval som. „Zbohom, kapitán."

Jeho žalostné oči sa zavreli a ukázal sa veľký purpurový monokel na pravom viečku. On sa však náhle postavil a zahnal sa po mne zakrvavenou mohutnou päsťou. Očakával som, že sa nevzdá len tak ľahko a preto som bol pripravený. Chytil som mu rútiacu sa ruku, vykrútil mu ju za chrbát a zdravou nohou som ho kopol celou silou do chrbta. Úder ho odhodil pár metrov dopredu. Nedokázal zastaviť a zrútil sa z mostíka ako nedávno narodené vtáča z hniezda. Dopadol na zarastenú zem z asi šesť metrovej výšky. Kvôli hulákajúcim turbínam som nič nepočul, no keď som sa opatrne nahol, videl som, ako sa kŕčovito zvíja na zemi a rukami si chytá nohu. Z kolena mu trčala cmarovobiela kosť a z veľkej otvorenej rany mu tiekla riava krvi. Obrátil som sa, stlačil gombík na stene a naposledy sa obzrel na túto krajinu. Slnko sa skrývalo za horizontom, zore bronelo a všetky tvory sa s kopijami rozbehli rovnakým smerom ako armáda vrahov na jeden jediný najdôležitejší cieľ. Na kapitána O'Sullivana.

Zastavil som vodu v sprche, a keď som stupil na chladnú kúpeľnú dlažbu, prešli mi po tele zimomriavky. Nahý som sa postavil pred veľké zrkadlo a prezeral si svoje telo. Pred niekoľkými hodinami bolo celé zohavené. No moderné operačné komory dokázali zázraky. Na lýtku som si všimol niekoľko veľkých stehov, ktoré zabraňovali tomu, aby sa hrôzostrašná rana znova otvorila. No čo ma fascinovalo najviac bola moja ľavá ruka. Pozdvihol som ju a otáčal ju v silnom bielom svetle, odrážajúcom sa od zrkadla. Znova sa to dalo nazvať rukou, aj keď len umelou. Pousmial som sa nad tým, čo som pred sebou videl. Akoby pred zrkadlom ani nestál ten človek, ktorého som si pamätal spred niekoľkých hodín. Obliekol som sa do pohodlného oblečenia. Sivé vojenské nohavice mi zahalili početné stehy na lýtku. Na trup som si natiahol čierne pružné tielko a na krk zavesil zlatú trblietavú retiazku s malým plieškom v jej strede. Na ňom sa nachádzali rytiny hláskujúce moje meno.

Vyšiel som von. Teraz už nebola potreba zamykať našu kajutu. Boli sme s Carly jediné živé bytosti na palube. Kiež by tomu bolo inak.

Premýšľajúc som sa uvoľneným krokom prechádzal po chodbách až kým som nedorazil k pilotnej kajute. V koženom kresle sedela Carly. Jej zlaté vlasy sa konečne leskli a trblietali tak, ako niekedy.

Keď pocítila moju prítomnosť, obrátila sa a natešene sa usmiala. Vstala, a keď som ju uvidel v jej plnej kráse, všimol som si, že je oblečená úplne rovnako ako ja. Keby nás niekto v tej chvíli uvidel, bez otáľania by vedel, že sme boli vychovávaní v tej istej kasárni.

„Si nádherná," usmial som sa na ňu a pohladil ju po líci.

„Ďakujem," opätovala mi úsmev a odhalila rad žiarivo bielych zubov. „Shane, tvoja ruka," chytila ju a pozdvihla. Rozjarene otvorila ústa. Vyžarovalo z nej úprimne šťastie. „Vyzerá úplne ako predtým."

„Áno. Kov a syntetika," zasmial som sa a pobozkal ju. „A čo tvoje rameno?" Pozrel som sa naň a nevidel žiadne náznaky zranenia, až na tri malé stehy. „Neuveriteľné, čo dokáže dnešná technika."

„To máš pravdu," naďalej sa usmievala no jej výraz náhle zmrzol. Zatvárila sa vážne a pozrela mi do očí. „Shane, čo urobíme, keď sa vrátime domov? Zabijú nás. Vieme toho veľmi veľa."

Sklopila zrak. Bruškami prstov som ju jemne chytil za bradu a pozdvihol jej hlavu. Zapozeral som sa do jej svetlomodrých očí a pohladil ju po vlasoch. „Nedovolím, aby ti niekto ublížil, Carly. Pomstíme sa. Za Scotta a všetkých mužov, ktorí na tej planéte zomreli. Tí muži sú hrdinovia a nie bábky, s ktorými sa veliteľstvo môže hrať. Boli tam muži, ktorí mali svoje rodiny. Zostali po nich osamelé vdovy a deti."

„A ako sa chceš pomstiť? Nebude to také jednoduché," pokrútila hlavou Carly. Tvárila sa zachmúrene a v jej očiach som videl obavy.

„To ešte neviem. Neboj sa. Niečo vymyslíme. Pozri, máme na to štyri roky. Neviem ako tebe, ale mne sa spať zatiaľ nechce" usmial som sa optimisticky a dal jej frčku do nosa.

Carly sa niekoľko sekúnd vydržala tváriť vážne, no jej kamenná tvár sa razom zmenila na rozjarenú.

„Shane, si mi veľkou oporou. Budem ťa milovať tak dlho, ako sa len dá," silno ma objala. Cítil som jej teplý dych na krku, až mi bedrami a stehnom prešli zimomriavky. Pritlačil som si ju ešte bližšie a zašepkal jej do ucha nežné slová: „Aj ja teba."

Keď sa odo mňa odlepila, naspäť si sadla do modrého kresla a zahľadela sa do vesmíru. Podišiel som k nej zozadu, obchytil cez ramená a pobozkal na krku.

„Je nádherný, však?" spýtala sa, hľadiac do nekonečnej temnoty, na ktorej hviezdy svetielkovali ako malé nezbedné svetlušky.

„To teda je," pousmial som sa smutne a ponoril do nekonečných myšlienok, ktoré mi vírili hlavou. Začal som uvažovať nad všetkým, čo sa prednedávnom stalo. Tieto myšlienky pomaly, ale isto rozožierali moju dušu.

Kto v skutočnosti som? Naozaj som poručíkom Shaneom Connorom, alebo som len figúrka na bojovom poli, ktoré ovládajú mocní generáli? Všetko ovládajú zvrchovaní štátnici a my sa k tomu môžeme len prizerať. Ľudstvo sa poberá k záhube. Naša ľahostajnosť a márnomyseľnosť nás podnecuje k hnusným činom, ktoré potom ľutujeme. Aj ja patrím do spodiny tejto spoločnosti, ktorej predstavitelia hľadia len na materiálne hodnoty. No chcel som to napraviť. Bol som naivný. Naozaj som si myslel, že to jeden jediný človek dokáže zmeniť?

Zvrhol som a nahradil Bakera s hrdosťou a pýchou v srdci. Myslel som si, že dokážem veliť tejto skupine, no práve ja som ten, kto ju zahubil v mene kapitána. Ja som ten, kto dal tejto agresívnej civilizácii podnet na útok. To ja som sa vykašľal na najlepšieho priateľa a nezachránil ho. Ja som sa nedokázal rozhodnúť v čas a zbytočným otáľaním som stratil drahocenný čas. Teraz tu vedľa nás mohol stáť aj Scott. Ja som ten, kto ho nechal umrieť. Naozaj mám právo rozhodovať o ľudských životoch? Nemá na to snáď právo len a len Boh? Tak isto som nemal právo rozhodnúť o osude O'Sullivana. Vyhodil som ho z lode, priamo pod nos krvilačným beštiám.

Dúfal som, že dokážem všetko zmeniť a pri tom som zlyhal a robil to isté, čo aj ostatní. Zabíjal. Zaslepene som hľadel na celý svet, mysliac si, že som schopnejší ako druhí , a že som niečo viac...

No všetkoje inak. Mýlil som sa. Som iba človek.    

KONIEC