33. kapitola (1/2)

34 2 0

Lisa

Prešli takmer dva týždne, čo som prevzala matkinu prácu. Prvé štyri dni boli najťažšie. Kým som si zapamätala všetky svoje povinnosti, nosila som si so sebou zápisník, v ktorom som mala všetko spísané, aby som na niečo nezabudla. Zober deti na raňajky, uprac triedu, postaraj sa o kone, zájdi za Elenou, pomôž pri príprave večere... Cristina ma nešetrila. A keďže sa mame darilo naozaj dobre a otec si vzal v reštaurácii voľno, ja som sa čiastočne presťahovala do ústavu. Dostala som vlastnú izbu, ktorá síce vyzerala hrozne, ale povedala som si, že to nejako zvládnem. Čím viac som chodila po zákutiach, tým viac som si všímala nedostatky, ktoré bolo potrebné odstrániť. Čudovala som sa, že to tam vlastne všetko stále funguje. V jeden večer som zašla za Cristinou a všetko som s ňou prebrala. Nakoniec z nášho rozhovoru vzišla myšlienka veľkej rekonštrukcie. A to bola ďalšia vec, ktorú som mala na starosti ja. Postarať sa o návrhy zmien, získať spoľahlivých ľudí, ktorí by nám pomohli a hlavne nejakých sponzorov, aby nám to vyšlo s financiami. Je pravda, že ja som nejaké peniaze mala za natáčanie a akcie, ale tie by pokryli maximálne polovicu prerábky. Preto som musela vymyslieť niečo nové a naozaj výnimočné.
Okrem premýšľania nad rekonštrukciou som neustále myslela na Elenu. Stále odmietala opustiť svoju izbu. Ale robili sme menšie pokroky. Nosila som jej jedlo, ktoré som sama pripravila, pretože áno, bola som naozaj fajnová a tá kuchyňa sa veruže s mojou alebo ockovou nedala vôbec zrovnávať. Bola som prekvapená, keď vždy všetko zjedla, dokonca som si jeden krát našla na prázdnom tanieri papierik s krásnym srdiečkom. O to viac som chcela, aby so mnou hovorila. Pozorovala som ju, sledovala som ju, ako z okna pozerá na kone a dúfala som, že sa mi čoskoro otvorí. Nakoniec sa ľady prelomili. Prišla za mnou do stajne a spoločne sme si zajazdili- avšak stále bez slov. Ale bol to pokrok, ktorý ma naozaj veľmi tešil. Zbližovala som sa aj s ostatnými deťmi a na Ameriku som ani nepomyslela.
Jedného dňa som bola v kuchyni, pretože hlavná kuchárka ochorela a jej pomocníčka sama veci nestíhala. Musela som vstávať strašne skoro ráno a keď som schádzala do kuchyne, otvorili sa dvere na Eleninej izbe.
„Môžem ísť s tebou?" spýtala sa ma.

V prvej sekunde som zostala šokovane stáť a nevedela som, čo jej mám povedať. Nakoniec som len s úsmevom prikývla a vzala som ju so sebou. Patricia, pomocníčka v kuchyni musela tiež nečakane odísť, takže sme zostali na prípravu obedu len my dve.
„Pomôžeš mi?" opýtala som sa Eleny.

Prikývla a prešla ku mne.

„Tak si zober zeleninu a začni ju čistiť," povedala som jej.

Neodvrávala, všetko poslušne a dôkladne pripravila.
„Pôjdeme sa dnes večer prejsť? Našla som jedno krásne miesto, odkiaľ sa dá pozorovať západ slnka. Je to tam úžasné. Určite sa ti bude páčiť," navrhla som jej a dávala som pri tom pozor na polievku.
„Rada," pousmiala sa. „Mám rada západ slnka," povedala tichým hlasom.

Zrazu som začula maličké vzlyky, ktoré sa snažila tlmiť. Odložila som nôž a prešla som k nej.
„Elena, čo sa deje?" ustarostene som sa jej spýtala. „Mne to môžeš povedať."
Hodnú chvíľu mlčala, len sa mi hodila do náruče a plakala.

„Môžeš mi veriť. Ja viem, že som pre teba cudzia, ale ver mi. Je lepšie, ak sa niekomu zveríš. Sama to dobre viem. Aj ja som bola taká. S nikým som sa nebavila, nikto sa ma nemohol dotknúť. Ale potom som spoznala moju najlepšiu kamarátku. Bola taká otravná, zo začiatku som ju neznášala a nakoniec som si bez nej nevedela predstaviť ani jeden ďalší deň. A potom... potom som spoznala veľa ľudí, ktorí mi pomohli z toho najhoršieho. Hlavne jedna osoba a jej pomoc pre mňa znamená naozaj veľa," rozhovorila som sa a spomenula som si pritom na Josepha.

Long Road to Happiness [TVD ff - CZ] ✔️Přečti si tento příběh ZDARMA!