Lisa

Strávila som na nemocničnej izbe ďalšie dva dni, pokým ma otec nezobral násilím domov. Stav mojej matky zostával nemenný. Udržiavali ju pri živote, všetci čakali len na nejaký zázrak, ktorý by nám ju vrátil späť bez väčších následkov. Moja matka nikdy nikomu neublížila, vždy to bola dobrá a spravodlivá žena, ktorá pomáhala iným ako sa len dalo. Nebolo to spravodlivé, nerozumela som tomu. Nikdy som nebola moc pobožná, no v tej chvíli som bola tak zúfalá, že som zašla do kostola v našom meste a pomodlila som sa za ňu. Nezabudla som pritom ani na malú Laru. Nevedela som, či ešte stále bojuje o svoj život tak ako moja mama. Od momentu, keď som odišla z Ameriky som nebola v kontakte s nikým, okrem Julie a tá nič nové nevedela. Zostávalo mi teda len dúfať, že aspoň tá maličká sa nakoniec prebojuje aj do ďalšieho levelu.
„Lisa, mala by si niečo zjesť," povedal mi otec a predložil predo mňa tanier s jeho vynikajúcimi mozzarelovými toastami.

Ocko a jeho varenie mi chýbalo. Všetko, čo som vedela navariť, som sa naučila od neho. Už ako malá som veľa času trávila v kuchyni reštaurácie, kde pracoval.
„Vďaka, oci," usmiala som sa a pustila som sa do jedla.

Nepamätám si, kedy som vložila naposledy niečo poriadne do úst.
„Volali z ústavu," informoval ma.
„Pýtali sa na mamu?" spýtala som sa.

Matka pracovala ako vychovávateľka v jednom ústave s chorými deťmi. To bolo ďalšie miesto, kde som v detstve trávila dosť času. Tam som si pripadalo normálne. Nikto sa ma tam nič nepýtal, bolo tam veľa detí s problémami, takže som tam perfektne zapadla a nevyčnievala som.
„Áno," prikývol. „Lisa, potrebujú niekoho, kto by zaskočil za mamu," oznámil mi.
„Chcú ju nahradiť, kým je v kóme?" zvýšila som hlas.

Zaváňalo to podrazom.
„Len kým sa nedá do poriadku. Spýtali sa, či by si to nemohla byť ty," vysvetlil mi. Prekvapene som si ho premerala pohľadom. Ja? Neviem sa postarať ani o rybičky.
„Poznáš to tam, zlatko. Ako malá si tam strávila veľa času a Cristina vravela, že deti ťa poznajú z televízie. Nemusela by si hneď robiť všetko, čo robila mama, ale postupne by si sa všetkému priučila. Viem, že je to narýchlo, ale mama by to tak chcela. Vieš, že jej na tej práci veľmi záleží. Môžeš pomôcť dobrej veci, Lisa," presviedčal ma.
„Nie som si istá, či niečo podobné zvládnem. Je to príliš veľká zodpovednosť," povedala som.
„Skús to, zlatko. Ja ti verím. Zvládneš to. Sľúbil som Cristine, že sa tam zajtra prídeme pozrieť. O siedmej vyrážame," oznámil mi a nechal ma sedieť v kuchyni.

Fajn, pozrieť sa pôjdem, ale niečo také nezvládnem. Ako by som aj mohla pomôcť niekomu, keď sa nedokážem vysporiadať s vlastnými problémami?
Tak ako mi otec oznámil, hneď skoro ráno sme nasadli do auta a vyrazili sme. Po pol hodine sme zastali. Tabuľa pri bráne mi oznámila, že sme na mieste. Zhlboka som sa nadýchla a vyšla som z auta. Rozhliadala som sa po okolí a kráčala k budove, kde mala Cristina kanceláriu. Prešli sme po chodníku okolo výbehu pre kone, okolo budovy s izbami, jedálňou a herňou. Ihneď sa mi vrátilo niekoľko spomienok. Často som sa schovávala do stajní, ležala som na sene a užívala som si samotu. Pamätám si, ako som načúvala erdžaniu koní a všetci ma hľadali.
„Spomienky?" opýtal sa ma otec.

Prikývla som. Zastali sme pred dverami, otec zaklopal a vošli sme dnu. Takmer nič sa tam nezmenilo, všetko bolo na pôvodnom mieste, možno viac modernejšie, no stále to bolo to isté miesto.
„Enrico, vitaj," usmiala sa na neho Cristina sediaca pri písacom stole. „Lisa," venovala úsmev aj mne. „Tak ste nakoniec prišli," neskrývala svoje nadšenie.
„Prišli sme sa pozrieť ako to tu vyzerá," povedala som.
„Zlatko, ja viem, že je to pre teba veľmi narýchlo a že to nie je len tak, ale veľmi by nám tvoja pomoc pomohla. Všetko ťa naučíme, nemusíš sa ničoho obávať. Pamätám si, že si zbožňovala kone. Mohla by si napríklad pracovať pri nich," navrhla mi.
„Ja... to by bolo dobré, ale musím si to ešte premyslieť," odvetila som.
„Samozrejme, ale čím skôr sa rozhodneš, tým lepšie. Tvoja matka nám tu všetkým chýba. Deti sa na ňu pýtajú."
„Chýba nám všetkým," povedala som. „Mohla by som sa prejsť?" spýtala som sa.
„Nemusíš si pýtať povolenie, Lisa. Aj tak si si ho nikdy nepýtala," pripomenula mi moju neposlušnosť.

Long Road to Happiness [TVD ff - CZ] ✔️Přečti si tento příběh ZDARMA!