Chapter 104

8.4K 468 53

Som Harry. Celým menom Harry Edward Styles. Mám dvadsaťpäť rokov a som z Londýna. Konkrétne z Chelsea. Mali sme obrovský dom. Trúfal by som si dokonca povedať, že to bola hotová rezidencia. Som z bohatej rodiny. Strýko David, ktorý sa vydával za môjho otca vlastnil sieť architektonických spoločností v Londýne, New Yorku a Kanade.

Už odmalička bol mojim vzorom. Sníval som ako každý normálny človek, pozerajúc sa z okna keď som ho nemohol pri práci sledovať. Sníval som o veľkej firme a na jej čele budem stáť ja. Všetci ku mne budú vzhliadať a poslúchať ma. Podriaďovať sa mi a plniť to čo chcem ja, pracovať pre mňa a chovať sa ku mne s rešpektom. Byť v pozícií, kde by ma nik nemohol ignorovať a prehliadať ma, či uprednostňovať niekoho predo mnou.

Chcel som byť ako môj otec avšak odkedy viem pravdu už taký nechcem byť. Neviem o ňom takmer nič iba to, že to nebol dobrý človek. Ja som nikdy nechcel byť niekto zlý, nechcel som byť zlý k ľuďom ani k môjmu dievčaťu, či kamarátom. Avšak stalo sa presne to čo sa nemalo stať.

Ako malý som chcel vždy len to, aby ma mali moji rodičia radi, aby ma mama aspoň zopárkrát objala a podporila ma v mojich snoch, ktoré som mal. Chlapci v mojich rokoch, chceli byť super hrdinom napríklad supermanom alebo spidermanom. Ja som chcel byť architektom. Chcel som si nájsť dievča, s ktorým by som mal rodinu a mačku. Áno mačku. Vždy som chcel mačku ale nechceli mi ju dovoliť. Gemma mohla mať vodnú korytnačku alebo andulku, ale ja som mačku mať nemohol.

Vravieval som si: Až ja budem mať deti, budú mať všetko čo len budú chcieť. Psov, mačky, vtáky, suchozemské, vodné zvieratá, či obojživelníky. Najradšej by som bol za mačky. Sú pôvabné a prešibané, tajomné a vtipné zároveň.

Avšak keď som len v mojich trinástich začul svoju mamu hovoriť o tom ako ma vyhodí z domu len čo dovŕšim osemnásť rokov som sa zobudil. Zložil som si ružové okuliare z očí a vo svojej izbe som sa rozplakal. V ten deň som videl veľa bezdomovcov a chudobných ľudí, ktorí mi pripadali len ako vyplnenie ľudskej rasy. Boli ako nezaujímaví komparzisti vo veľkolepom filme. Nechcel som byť komparzista, ktorý by nebol zaujímavý. Nechcel som byť chudák, ktorý nič neznamená a prežíva zo dňa na deň.

Akonáhle mama spomenula, že ma vyhodí, spomenul som si na tých ľudí a naľakal sa. Zaťal som sa a uvedomil som si, že pokiaľ budem konať tak ako doteraz, že budem dobrý k ľuďom, ktorý ku mne nie sú, bude si ma každý pohadzovať ako horúci zemiak. Stratil by som sa.

Moje správanie sa zmenilo, obzvlášť v škole keď som prvýkrát ublížil chlapcovi v okuliaroch, ktoré zatieňovali jeho oči sťa nebesá. Chcel sa so mnou priateliť, no videl som, že je sám, že sa s ním nikto nebaví. Nechcel som, aby ma ľudia brali ako jeho kamoša a ublížil som mu. Tak ako aj mnohým iným ľuďom. Prinútil som ich cítiť sa menejcenne, presne ako som sa cítil ja keď som stál pred svojimi rodičmi. Doma som bol nič a v škole som bol niekto. Bol som niekto, koho sa báli a rešpektovali ho. Zapáčilo sa mi to a pokračoval som. Čím som bol starší a doma problémy rástli, tým horší som bol k ľudom. Bol to akýsi balzam na dušu. Niekto by možno skúsil drogy, no ja som vedel vďaka deckám v škole ako dopadajú tí, ktorí berú drogy. Nemal som záujem ani o žiadne hlúpe cigarety, ktorí mi moji spolužiaci núkali. Skúsil by niektorý z nich nadhodiť, že som padavka, skončil by. Všetci to vedeli a preto ma aj tak uznávali. S kým som nebol za dobre ten bol nula. Nič. Presne ako ja pre svojich rodičov, pre moju mamu, ktorá ma vždy vedela dobre ponížiť a ukázať mi, kde je doma moje miesto. Privyrábal som si všemožne a do toho sa drvil do školy. Moje výsledky boli vynikajúce. Každý jeden rok som končil vyznamenaný a preto som sa tiež dostal na právo až v New Yorku.

Pulse (FF- Harry Styles)Where stories live. Discover now