46. Pretože radšej budem žiť s vedomým, že ma nenávidí...

1.3K 88 2
                                    


Sedela som v kresle a pohľadom som sa upierala na sošku, ktorú mal položenú na stole vedľa svojej menovky. Zhlboka som dýchala a snažila sa ostať pokojná. Čím ďalej to bolo ľahšie. Už som nemala strach zakaždým ako som prekročila prach jeho kancelárie. Dokonca som už ani nepociťovala úzkosť keď som mu hovorila o Sebastiánovi.

„Takže," nadýchol sa čím si získal moju pozornosť. Pohľadom som na neho prešla a neisto prikývla. „Koľkí krát si už tu?" opýtal sa ma hoci odpoveď sám poznal.

„Siedmi," odpovedala som mu bez zaváhania. Presne si pamätám každé jedno sedenie, ktoré som absolvovala posledný mesiac. A hoci som sa po prvom zaprisahala, že sa tu už neukážem, pocit chcieť lepšiu budúcnosť ma k tomu donútil.

„A ako sa cítiš?"

„Prázdno," odvetila som, vyzula si baleríny a sadla si pohodlne do tureckého sedu.

„Mávaš úzkosti?"

„Niekedy v noci," prikývla som a spomenula si na môj dnešný sen. Bežala som bosá po lese až kým som sa nedostala k jazeru, ktoré symbolizovalo moje a Sebastiánove miesto. Miesto kde som pred mnohými rokmi prvý krát uverila v lásku. Pomaly som zo seba stiahla šortky a urobila krok k vode. Potom ďalší a ďalší až kým som nezacítila chlad jej hladiny, ktorý mi prenikol až do štipku kosti. No ani to mi nezabránilo v tom aby som pokračovala. Moje zuby drkotali od zimy, moje srdce búšilo ako o závod a ja som cítila, že čoraz viac sa ponáram hlbšie a hlbšie. Až do chvíle kedy som sa nemohla nadýchnuť.

„Užívaš lieky, ktoré som ti predpísal?" uisťoval sa na čo som iba prikývla. „A spíš po nich celú noc?"

„Nie," pokrútila som hlavou. „Teda niekedy," následne som sa opravila.

„Sam?" oslovil ma po chvíľke ticha keď sa odmlčal a jeho výraz naznačoval iba jedno. Premýšľa a síce to ešte nevyslovil nahlas, vedela som čo sa ma chce opýtať. Rovnako ako ten krát predtým.

„Ešte nie som pripravená," odpovedala som mu pevne rozhodnutá neoživovať rany, ktoré boleli až príliš.

„Nemáš sa čoho báť Samantha," pousmial sa akoby ma chcel povzbudiť.

„Mám," šepla som. „Mám strach, že ma to dobehne. Nie som pripravená niesť následky svojich činov. Ešte nie teraz," pokrútila som hlavou.

„Čím skôr to prijmeš, tým skôr sa s tým vyrovnáš a môžeš ísť ďalej."

„Presne to isté mi povedal aj on," zvraštila som obočím. „Po Sebastiánovej smrti," dodala som po chvíľke ticha.

„Harry?" vyslovil jeho meno potichu na čo som iba prikývla.

„Povedal mi, že najprv musím prijať jeho smrť," dodala som pričom sa mi v hrdle vytvorila obrovská hrča cez ktorú sa len ťažko drali slová.

„Urobila si to?" spýtal sa ma.

„Áno."

„Ak si sa dokázala vyrovnať s týmto, tak sa dokážeš vyrovnať aj s tvojimi súčasnými pocitmi."

„Nie," pokrútila som rozhodne hlavou. „Vtedy som to dokázala iba vďaka nemu, pretože mi sľúbil, že ma neopustí. No teraz...teraz som na to sama a ja...bez neho nedokážem nič," pokrútila som zmätene hlavou a ani som si neuvedomila, že som o ňom okrajovo začala rozprávať.

„Prečo si niečo také myslíš?"

„Pretože Harry ma inšpiroval. Vďaka nemu som po piatich rokov začala znova kresliť," pousmiala som sa pri spomienke na deň kedy som sa dlhé hodiny trápila nad portrétom, ktorý som mu darovala. „On- on ma posúval vpred, nútil ma žiť aj vo chvíľach kedy som nechcela. Bol pri mne aj napriek tomu, že som nechcela, vrátil sa vždy keď som ho od seba odohnala. On bol...bol jediným človekom, ktorý vo mne veril, no ja...ja som ho sklamala, ťahala za nos, permanentne opúšťala a nakoniec..."

No Control ( FF Harry Styles )Where stories live. Discover now