Som iba človek

Vzostup a pád

„Carly, povedz, že sa mi sníva," žasol som.

„Nie, Shane. Toto je realita," ozval sa jej hlas pri mojich ušiach. Všetci sme boli navzájom prepojení, slová všetkých členov posádky sa ozývali z prístroja v helme.

Scott sa rozbehol dopredu a po niekoľkých metroch sa obrátil na skupinu. „Páni, sme v raji!"

Mal pravdu. Príroda, rozprestierajúca sa všade navôkol, pripomínala raj. Bujaré stromy s červenými a zelenými listami, vejúce v jemnom vánku, a bujná zelená tráva, siahajúca mi po lýtka, sa pravidelne vlnili v rovnakom rytme. Na ľavom boku od nás ležalo malé jazierko, ktorého jagajúca sa voda odrážala červenkasté lúče malého slnka. Občas niečo prebehlo okolo našich nôh, no hustá tráva nám bránila vidieť neznáme miniatúrne tvory. V diaľke sa týčili vysoké skaly a útesy, z ktorých sa kolmo k zemi rútili prúdy priezračnej vody. Nad hlavami nám preletel kŕdeľ čudných vtákov so štyrmi krídlami a chápadlami visiacimi z ich brucha. Bolo to úžasné, nedokázal som uveriť, že môže existovať niečo tak krásne. Všetci sme sa obzerali a hľadeli na to prírodné bohatstvo okolo nás.

„Dosť bolo žasnutia. Máme tu prácu," prerušil naše nadšenie nadporučík Baker.

Len sa nezblázni, pomyslel som si.

Všetci sa ihneď uvedomili a podišli bližšie k staršiemu mužovi, ktorý mal na sebe červený skafander.

„Mike, Scott, prezrite oblasť do tridsiatich metrov. Lewis ty pôjdeš so mnou pre transportér. Ostatní, máte zatiaľ voľno," rozkázal nám nadporučík a odpochodoval so žoldnierom k mostíku, ktorý bol zatiaľ zatvorený na opačnej strane lode.

„Ľudia, myslím, že toto je zatiaľ najväčší objav v našej histórii," povedal jeden z mužov, ktorý si sadol na trávou pokrytú zem.

Pozrel som sa na svoj sup-booster. Zvolil som niekoľko volieb a na displeji sa mi začali vykresľovať potrebné údaje. V atmosfére sa nachádzal kyslík. „Máš pravdu, je to najväčší poklad, aký sme zatiaľ našli. Nachádza sa tu kyslík," potvrdil som a naspäť sa zahľadel do prístroja. Ukázal mi aj tri neidentifikovateľné prvky. „No nedávajte si dole helmy. V ovzduší sú aj iné plyny, ktoré nepoznáme."

Scott sa aj s Mikeom, žoldnierom, s ktorým sa minulú noc spoznal, vybral dopredu preskúmať okolie, ako mu to prikázal Baker. Všetci sme postávali a posedávali v tichosti. Nebolo tu miesto pre slová. Niekoľko minút sme boli uzavretý vo svojich myšlienkach a vychutnávali si každý detail tejto neobvyklej prírody. No o malú chvíľku jej príjemné zvuky prehlušil zvuk motoru. Mostík na opačnej strane lode bol spustený a veľké kolesá transportného vozidla sa po štyroch rokoch opäť roztočili. Za volantom sedel žoldnier, o ktorom som nevedel nič okrem toho, že sa volá Lewis. Transportér sa zastavil hneď vedľa mňa a ja som začul hlas nadporučíka Bakera. „Connor! Choď pohľadať Scotta a Mikea. Nemôžeme na nich čakať večne."

„Rozkaz," odpovedal som, no vtom sa obaja vynorili z hustého porastu.

„Už sme mysleli, že odídete bez nás," ozval sa Scott. „Je ten transportér dobrý nápad? Robí veľký rámus."

„Sklapnite, vojak McGregor! Tejto akcii velím ja. Viem čo robím," vyštekol na neho agresívne.

Hlupák arogantný, zanadával som si v duchu. Ešte dobre, že nepočujem Scottove myšlienky. Ten musí kypieť od nervov. Baker bol v skupine naozaj nenávidený. Nechápal som, ako sa mohol dostať v armáde na post nadporučíka.

„Nasadať!" rozkázal oddielu a chopil sa volanta.

Všetci sa snažili dostať do transportéra čo najrýchlejšie, aby Bakera nerozčúlili ešte viac. Čoskoro budem musieť zakročiť a vykonať kapitánove pokyny, pomyslel som si.