25. kapitola

187 20 12

Spomalí. Kolesá auta opustia hladký povrch asfaltovej cesty, po prechode bránou pod nimi začnú škrípať neveľké biele kamienky štrku. Mira vyradí rýchlosť, zastaví auto priamo pred schodiskom do domu. Mlčky naďalej hľadím von oknom, chvíľu pozorujem masívne dvojkrídlové dvere, chvíľu sa snažím svoju myseľ zamestnať skúmaním architektúry. Obloha potemnieva, zdá sa, že dnes večer bude vzduch znovu voňať pokojom.

Mira dvakrát nervózne buchne po volante a okolím sa rozľahne dotieravé trúbenie. Poskočím v úľaku, no ani jedno krídlo dvier sa nepohne. Prudkým pohybom si stiahne z nosa okuliare s hrubým čiernym rámikom, obratne ich zloží jednou rukou a pohodí na prístrojovú dosku. Motor nechá bežať, vybehne z auta, akoby zabudla v rúre jedlo. Rozrazí ľavé krídlo dvier, neunúva sa za sebou ani zavrieť.

Mohla by som odísť. Mohla by som ujsť.

Unavene si pretriem tvár, znovu si premietnem krátky rozhovor s červenovláskou a prinavrátim si tak ďalšiu vrstvu nervozity. Oslovila som ju pár minút po tom, ako sme sa rozlúčili s Adriánom, keď sme konečne vymenili drncajúce lesné cesty, na ktorých Mira auto dvakrát nešetrila, za asfaltku. „Nevedela som, že nosíš okuliare," nadhodila som.

„No a? Veľa ľudí nosí okuliare," odvrkla chladne.

„Chcela som povedať, že ti pristanú," zamrmlala som a odvrátila sa k oknu. Na jazyk sa mi drala iná informácia. Dotieravá ako osa, ktorá zacítila jahodovú zmrzlinu. „Viem o tebe a Adriánovi, " vyhŕkla som pripravujúc sa na čokoľvek. Rada by som pochopila, prečo ma tak neznáša. Neodpovedala. Mlčala, pohľad upierala na cestu pred sebou. „Dozvedela som sa to včera," dodala som.

„A čo ja s tým?"

Nikdy som sa v podobnej situácii neocitla. Nikdy som neriešila vzťahy. Čo som jej mala povedať? Čo som vôbec chcela povedať? Že ak by som vedela, že spolu chodili, nedovolila by som Adriánovi o niečo sa snažiť? Že ak chce, porozprávam sa s ním o tom? Neurobila by som to. Bojím sa, že by sa mi obrátil chrbtom.

Doľahnú ku mne hlasy, tlmené sklom okien auta. Zodvihnem hlavu a pohľadom spočiniem na štvorici dievčat. Dve neznáme, prevyšujúce Sáru a Miru svojou výškou o dobré dve hlavy, sa blížia so širokými úsmevmi na takmer rovnakých tvárach. Bledé prepadnuté oči s veľkými viečkami a tmavými kruhmi pod očami spolu s ostrými lícnymi kosťami im dodávajú nezdravého vzhľadu. Jedna je o čosi vyššia, plavé vlasy má stiahnuté do vysokého copu. Nižšiemu dievčati s výraznejším rovným obočím zakrýva čelo rovná ofina.

„Ahoj," pozdravia ma zborovo hneď, ako otvoria dvere auta. Sára sa iba pousmeje, usadí sa spolu s nimi na zadné sedadlá a červenovláska mlčky zaujme svoje miesto za volantom.

„Som Nela," natiahne ku mne ruku vyššie z dievčat, hneď ako sa auto pohne a ozve sa známe škrípanie štrku. Natočím sa dozadu, stisnem jej dlaň vo svojej.

„Naďa," predstaví sa nižšie dievča skôr, ako stihnem vysloviť svoje meno, a nastaví dlaň. „A som o rok mladšia," dodá s priateľským úsmevom. Zamračím sa, neisto si s ňou potrasiem rukou.

„Veľa ľudí si myslí, že sú dvojčatá," zamrmle Mira otrávene.

„Chápem. Ehm, som Madeleine." Tlak ma pritlačí hlbšie do sedačky, keď Mira s prvým dotykom kolies a asfaltu prudko pridá rýchlosť. Obrátim sa dopredu a náhle mi príde nevoľno. Ideme do mesta. „Idú po mne lovci." Ticho, ktoré zrazu nastane, sa mi zarezáva do pokožky. Urobila som správne.

„Vieme," odvetí Mira. Prekvapene na ňu zažmurkám, no viac slov z nej nevyjde.

„Adrián volal so Sabínou," upresní Sára.

Túlanie tmouRead this story for FREE!