Všetky pekné klamstvá |||.

•1•

,,Sústreďte sa," povedala staršia žena v sále. ,,Ja sa sústredím. Len mi to pomáha. Viete čo je vtipné? Vlastne to vtipné nie je, ale aj tak vám to poviem. Nechcela som vedieť pohlavia, ale on áno. Takže jemu to doktor povedal, ale mne nie. Prišli sme domov aj keď som sa to nepýtala, tak mi to povedal. Myslím, že som ho nakazila svojou osobnosťou." Úplne tak to nebolo. Nina mi ohľadom pohlaví našich deti položila dvadsať otázok až dokým jej nedošlo, že budeme mať aj chlapca aj dievča. ,,Ešte som sa nestretla s niekým, kto by pri pôrode rozprával, tak ako vy."
Nina bola cela zadýchaná, ale aj tak sa usmiala a povedala: ,,Aspoň si ma zapamätáte."

Viac už bola Nina ticho. Z jej úst vychádzali len bolestivé stony. Pobozkal som ju na spánok a pohladkal ju po spotených vlasoch. ,,Už ju skoro majú," zašepkal som a oprel si nos o jej líce. V ten moment sa ozval slabý plač. Plač môjho dievčatka. Nepodali nám ju hneď. Pretože ešte ju trebalo umyť a pre Ninu to bola len polovica pôrodu. Druhé dieťa sa narodilo omnoho rýchlejšie. Zatiaľ čo nášho chlapca umývali položili na Ninu hruď dievča.

,,Ahoj Aime," široko sa usmiala tak, že by som jej vďaka tomu úsmevu neveril, že práve porodila dve deti. ,,Chceš si ju podržať." Slová sa mi zasekli v krku, ale Nina mi ju už aj s dekou podala. Pozorovala nás. Cítil som ako sa na nás pozerá. Aime mala tmavé vlasy. Malú ruku vystrela hore a oči mala stále zalepené ako keby ich nedokázala ešte otvoriť, no neplakala. Držal som svoju dcéru.

Aime konečne úplne otvorila oči a zízala na mňa. Na jej perách sa objavil náznak úsmevu. Nikdy predtým som necítil tak silné pocity ako v tú chvíľu. Pozrel som sa na Ninu. Na hrudi jej už ležal malý chlapec, náš chlapec a po lícach jej tiekli slzy. ,,Milujem vás," zašepkala.

Aime sa stále na mňa pozerala ako keby som bol to najzaujímavejšie na svete. Chytil som ju za ruku a prezeral si jej malé prsty. ,,Strácame ju!" zakričal niekto v sále. Koho strácame? Prešiel som pohľadom po miestnosti. Ničomu som nerozumel. Nina mala oči zatvorené a malý chlapec už na nej nebol. Jedna sestrička mi doslova vytrhla Aime z náruče.

,,Nina?" natiahol som sa za Nininou rukou, ale nestihol som ju za ňu chytiť, pretože ma niekto zdrapil za rameno. ,,Musíte výjsť von do čakárne."
,,Nie! Nikam nepôjdem."
,,Nebudem sa s vami hádať. Musíte vyjsť von." Nie.
,,Čo sa deje?" pozrel som sa na Ninu ako leží.

Všetky tie nádherne pocity, ktoré som pred malou chvíľou cítil nahradila bolesť. Sestrička mi neodpovedala, len ma vytlačila za dvere. Počul som ako ju oživujú. ,,Nie. Nie. Nie!" V hrudi ma pálilo. ,,Mám plné právo vedieť čo je s ňou!" Začal som pochodovať v nádeji, že za pár sekúnd niekto výjde a povie mi, že je v poriadku. Že sú všetci traja zdraví a môžem sa k ním vrátiť. V boku som cítil pichanie a nedokázal som dýchať. Pre očami som videl len hmlu. Utrel som si ich, ale znovu mi ich naplnili slzy.

Chcel som jej povedať ako veľmi ju milujem, že je moja hrdinka, že je jediné čo potrebujem a že s ňou sa otcovstva vôbec nebojím, lebo viem, že všetko zvládneme. Že je moja dúha, že vyfarbuje celý môj svet farbami. Nič z toho som však nestihol. Nestihol som jej odpovedať. Posledné čo povedala bolo, že nás miluje. Ja som jej nepovedal nič. Nestihol som držať ani nášho syna. Nikto zo sály nevychádzal. Žiaden doktor, sestrička proste nikto.

Je v poriadku. Je v poriadku. Je v poriadku. Ticho. Ticho. Ticho. Len moje dýchanie. Môj hlasný trasúci sa skurvený dych. Nič sa jej nestalo. Nemohlo sa jej nič stať. Čo ak áno? Čo ak, preto tak dlho nevychádzajú? Čo ak mám dve deti, ale nemám ich s kým vychovávať? Panebože. Zadržal som dych. Čo budem robiť? Začal som si pukať prsty. ,,Kurva!" zakričal som a kopol do plastovej stoličky a sadol si. Tvár som si zaboril do rúk a nekontrolovateľne som sa triasol.

,,Deje sa niečo?" vyletela z druhej miestnosti sestrička. Asi minútu sa na mňa ticho pozerala. ,,Donesiem vám niečo na ukľudnenie." Nič som nechcel. Nechcel som tabletky. Chcel som, aby som mohol ísť za ňou. Nie jebnuté prášky. Ochviľu sa však objavila nadomnou sestrička aj sa tabletkou. ,,Pomôže vám to na záchvat."
Ako to vyslovila som si uvedomil, že presne to sa mi dialo. Mal som panicky záchvat. Pretože ak by v budúcnosti nebola Nina nebol by som v nej ani ja.

Skoro stále som sa v tejto spomienke topil. Bola horšia než všetky ostatné. Bola horšia než vidieť dopichanú mamu alebo spomínať na všetko čo sa mi stalo v decáku. Chcel som ísť už domov. Domov k svojej rodine. Ale súd sa ešte neskončil.

No bolo viac než jasné, že tie peniaze vysúdim. Nezáležalo ako veľmi ťažký prípad si vezmem a koľko dôkazov máme. Dôležité bolo vybrať správne slová. Jedine na tom záležalo. Na slovách.

Pri dotyku nohy pod stolom som sa narovnal. Svojou nohou mi prechádzala po tej mojej. Ako keby ma ňou chcela hladiť. Odtiahol som sa. Už som ani nemal kde, pretože to urobila behom hodiny už asi dvadsaťkrát a ja som s zakaždým posunul ďalej od nej. Táto žena mala nejakú tendenciu so mnou flirtovať aj keď nás nič okrem jej prípadu nespájalo. Mala krásny úsmev, ale Ninin bol krajší, pretože do Nininho som sa zamiloval, pretože rovanaký úsmev ako mala Nina mali aj Samuel a Aime.

1587 slov...Dúfam že vás to zaujalo. Toto bolo dosť dlhé a čaká nás ešte viacej kapitol. No nepoviem vám ani jeden spoiler! Milujem vás a teším sa strašne veľmi❤️❤️  Čaká nás ešte zopár zážitkov s Nickom a Ninou <333