Dva dni. Boli to dva posraté dni od kedy som naposledy videla Justin a bola som už nedočkavá.
Trávim s ním skoro každý deň a nemôcť ho vidieť je dosť veľká zmena špeciálne keď som zvyknutá byť pri ňom a cítiť jeho dotyky.
Tak túžim cítiť jeho pery na mojich. Volajte ma šialená ale tento chalan dokáže bozkávať tak že sa budete cítiť ako na oblaku.
Svrbeli ma prsty, chcela som mu napísať a spýtať sa či je v poriadku alebo či sa vyjadrili k vyšetrovaniu ale Justin ma varoval aby som to nerobila pretože policajti budú kontrolovať jeho telefón aby videli či niekomu písal o Parkerovi.
Neznášala som že som s ním nemohla byť pri každom kroku ale som rada že ma ochraňuje. Posledná vec ktorú potrebujem je aby sa do toho zapojili moji rodičia.
„Slečna Jones, máte nejaký dôvod prečo nedávate pozor?“ trhla som hlavou a videla som Pani Hendricks ako sa na mňa pozerá cez okuliare na nose.
Zahryzla som si do pery, líca som mala pravdepodobne ako paradajka. „Nie pani Hendricks.“
„Tak potom vám navrhujem aby ste dávali pozor a prestali snívať.“
Prikývla som a pozorovala som ako sa na mňa prísne pozrela, otočila sa a pokračovala v hodine.
Práve bola posledná hodina, bola som z tejto stoličky úplne ubolená a chcela som ísť domov.
Aby som bola úprimná oveľa radšej by som bola v mojej izbe ako sedieť tu a počúvať Pani Hendricks rozprávať stále dookola o tom ako začala Druhá Svetová vojna.
Pohojdávala som nohami, nekonečne som ťukala prstami po lavici a odpočítavala som sekundy do zvonenia.
Carly sa dokázala sústrediť na to čo sa dialo a pretože už zodpovedala všetky otázky Justin jej dovolil povedať mi čo sa dialo.
Napísala mi hneď na druhý deň ako ju pustili zo stanice a povedala mi že všetko šlo ako po masle. Tiež mi povedala že tam bol tiež Justin ale že z toho ako vyzeral nemal žiadne problémy.
Bola som za to rada. Neviem čo by som robila keby ho zavreli do väzenia.
Moje myšlienky boli prerušené ešte raz ale teraz zvonením, okamžite som sa postavila, zobrala som knihy, nahádzala som ich do tašky a ponáhľala som sa preč.
Šla som po chodbe okolo ľudí aby som sa dostala ku skrinke a mohla kurva konečne odísť.
Nerozumiem prečo sa ľudia musia zastavovať v strede chodby aby sa porozprávali. Nemohli by sa posunúť na bok alebo niečo?
Idioti.
Pokrútila som hlavou a konečne som prišla k mojej skrinke. Vytočila som kód ktorý som dostala na začiatku roka, otvorila som skrinku, zastrčila som tam veci a zavrela som ju.
Vo vačku mi zavibroval mobil a ja som frustrovane zavrčala. Prečo sú všetci proti tomu aby som odišla?
Vytiahla som ho z vačku, odstrčila som pár deciek ktoré sa tu túlali a šla som po chodbe smerom k východu.
Od: Neznáme
Poď von.
Zmätene som zmraštila obočie, vrčal mi žalúdok z toho že to bolo neznáme číslo.
Rýchlo som odpísala, nechcela som pokúšať.
Pre: Neznáme
