Fateful Holidays - Series 2 [Ian Somerhalder] ✔

11. Chapter

MICHAEL:

Telefón vyzváňal a vyzváňal, no nikto ho nebral. Spojenie sa prerušilo tak som to skúsil ešte raz.

„Ahoj Mike. Potreboval si niečo?“ Pozdravila ma zvesela Nina.

„Kde je Ian?“ Spýtal som sa ešte stále chrapľavým hlasom.

„Zrovna šiel do maskérne a telefón si nechal tu. Mám mu niečo odkázať?“

„Nina prosím choď ho nájsť. Potrebujem s ním súrne hovoriť.“

„Jasné počkaj. Idem za ním.“ Povedala a ja som počul ako kráča po chodbe do maskérne. „Mike deje sa niečo?“ Spýtala sa skôr ako tam došla.

„Noo vlastne hej.. ja.. no Wendy..“ Nemohol som to povedať, lebo už mi znova tiekli slzy z očí.

„Mike nestraš ma. Čo sa deje?“

„Proste mi daj k telefónu Iana.“

„Hej minútku. Už som pred dverami.“ Povedala celá vyplašená a potom som už len počul ako podáva telefón Ianovi a vraví mu že je to súrne.

„Čo je Trevino? Deje sa niečo?“

„Ian ide o..“ Nedokázal som to ani dopovedať.

„Tak čo sa deje?“

„Ide o Wendy.“ Vysúkal som zo seba chrapľavo.

„Čo sa jej stalo?“ Už zvyšoval hlas.

„No ona...“ Zadrhol sa mi hlas pri tom. Nedokázal som to vysloviť.

„Hovor!!!“

„Mala autonehodu a je na tom zle.“

„Čo? Ako že mala autonehodu? Ako si to mohol dopustiť?“ Začal na mňa revať, ale ja som si to zaslúžil. Nikdy som nemal dopustiť, aby k tomuto došlo. Nemal som dopustiť, aby do toho auta nastúpila. 

„Ian ja.. prosím..“

„Prosím ťa už nič nehovor! Prídem hneď ako sa bude dať.“ Na to zložil.

Prešlo niekoľko hodín a stále som sa nič nové nedozvedel. Doktori a aj sestričky pobehovali hore dole, ale nikto mi nič nechcel povedať.

„Ty ju miluješ čo?“ Ozval sa odrazu Rick.

„Čo?“

„Že miluješ to dievča. Alebo sa pletiem?“

„Nie. Wendy je len dobrá priateľka.“

„No jasné a ja som šimpanz.“ Zasmial sa.

„Ale vážne.“ Zaklamal som. „Wendy je skvelá, ale pri tom to ostáva. Má totižto priateľa, ktorý sem čo nevidieť nabehne a ja to zrejme nerozchodím, lebo som dopustil aby sa toto stalo.“

„Hej kamoš prestaň. Bola to predsa nehoda. Nemôžeš...“ Začal no v tom vyšiel doktor a podišiel k nám.

„Vy ste rodina slečny Montgomeryovej?“ Spýtal sa ma.

„Tak nejak. Pán doktor ako je na tom?“

„Pri tom náraze utrpela zranenia hlavy, ľavú ruku má na dvoch miestach zlomenú a bezpečnostný pás jej spôsobil odreniny na hrudi. Mala veľké šťastie, lebo airbagy jej zachránili život.

„Bude v poriadku?“

„Vyzerá to nádejne, ale až po dvadsiatich štyroch hodinách budeme múdrejší.“

„Môžem ju vidieť?“

„Áno, ale len chvíľku, lebo potrebuje pokoj. Udržujeme ju v umelom spánku, aby sme zvládli opuch.“ Objasnil mi a odviedol ma k jej izbe.

Vo dverách som mierne zaváhal, keď som videl všetky tie prístroje na ktorých bola pripojená, ale potom som pomali podišiel až k jej posteli. Vyzerala tak krehko a bledo, že som nemohol potlačiť slzy ktoré sa mi znova drali do očí. Tvár mala celú poudieranú a peru mala pozašívanú a aj  na brade mala ďalšie stehy. Chvíľku som tam pri nej sedel, no potom prišla sestrička a povedala, že by som už mal ísť. Nechcel som odísť a nechať ju tu samú, no nakoniec som si vzal veci a vyšiel z izby. Na chodbe som si sadol na stoličku a tvár si skryl do dlaní. Neviem ako dlho som tam sedel, keď ku mne niekto pribehol.

„Kde je? A ako je na tom?“ Zdvihol som hlavu a pred sebou uvidel Iana. Hneď som vstal.

„Ian ja..“

„Tak kde je?“

„Ian vypočuj ma.“

„Teraz nie. Chcem ju vidieť. Tak už mi povedz kde je!“

„Izba 215.. ale aj tak neviem či..“ Začal som, ale on ma zrejme vôbec neevidoval a vybral sa k izbe.

Prešlo pár dní no nič sa nezmenilo. Doktori síce tvrdili, že sa s toho dostane no my sme chceli vidieť aj nejaké výsledky a nie len počuť plané reči. Postupne prišli pozrieť Wendy aj ostatný, ale keďže potrebuje pokoj tak sa zdržali vždy len krátko. Väčšinu času sa pri nej striedame ja s Ianom, aj keď na ňom vidím, že by bol najradšej keby som tu nebol. Odkedy sem prišiel skoro vôbec so mnou neprehovoril a ja som sa držal trochu v úzadí. No jeden deň som to už nevydržal a vybehol som naňho.

„Takže takto to teraz bude? Už sa nikdy nebudeme zhovárať? Pozri Ian mňa to fakt...“

„Prestaň! Nechcem to počuť.“

„Ale ja..“

„Povedal som dosť! Ja som ti ju zveril a čo sa stalo? Skončila v nemocnici a bojuje o život.“

„Viem že si na mňa naštvaný a právom, lebo viem že je to moja vina. Mal som ju zastaviť, ale nepodarilo sa mi to. Fakt ma to...“ nestihol som to dopovedať, keď v ten moment sa stala asi ta najúžasnejšia vec a Ian si to tiež všimol...