Cítila som sa tak pokojne a.. tak nejako bezpečne. Bolo to zvláštne, pretože toto miesto mi pripomínalo toľko spomienok, ktoré by ma malo bolieť spomínať, ale pravdou bolo, že som sa cítila v bezpečí. Nebola som tu snáď veky. Vyzeralo to presne tak, ako som si pamätala. Bola to malá skromná izba. Našlo sa tu len pár veci, hoci všetky mali svoje pôvodné miesto. Nič sa tu nepremiestňovalo. Dokonca to dokazovalo aj milióny drobných častíc usadeného prachu, nikto tu pravdepodobne už dlho nevkročil.

Okolo tela som mala obkrútenú tenkú prikrývku a v rukách som stískala vankúš, na ktorom zvykla odpočívať jeho hlava. Vždy keď som si ho k tvári viac pritisla, vankúš do vzduchu vypustil malý neviditeľný obláčik jeho dokonalej vône. Bolo zaujímavé, že aj po tak dlhom čase vôňa nezmizla.

Pozerala som na malé viditeľné prasklinky na strope a premýšľala, čo asi teraz robí? Možno obeduje, možno spí, možno má vychádzku a možno má návštevu alebo ho teraz niekde derú do bezvedomia. Rýchlo som pokrútila hlavou a potlačila všetky tie hrozné myšlienky. A možno sa mýlim a myslí na mňa? Znova som pokrútila hlavou.

Pomaly som vstala, ešte stále zabalená v prikrývke, a prešla k malej poličke. Pozorne som si prezerala každú jednu zlatú medailu, každý jeden diplom. Všade bolo, či už vyryté alebo vpísané jeho meno – Harry Edward Styles. Neboli ničím dôležité, jednoducho to boli obyčajné školské športové ocenenia, ale viem, že pre Harryho mali cenu. Toto bol dôkaz, že aspoň raz niečo dosiahol. Rada som počúvala jeho príbehy o rôznych súťažiach, ktorých sa zúčastnil, robilo ho to šťastným a mňa tiež. Bol totiž skvelý bežec. A ja som bola za to na neho veľmi pyšná.

Hneď vedľa drevenej poličky, bola zavesená malá nástenná tabuľa s našimi fotkami. Prvýkrát po tak dlhej dobe som sa odvážila pozrieť na naše spoločné fotografie. Po každej jednej som prechádzala prstom, zotierajúc tak tenkú vrstvu prachu.

Nechce sa mi veriť, že sa stal len mojou spomienkou. Je preč. Na ako dlho? Navždy? Kto vie.

Smutne som si povzychla.

Dôvodom, prečo som v Harryho dome je, že jeho babička, jeho jediná rodina, ktorú mal, zomrela. Okolo domu bola zhromaždená mala skupinka ľudí, pozerali sa a šepkali si medzi sebou. Boli len zvedaví, čo sa deje. Nemám im to za zlé. Aj keď ani jeden z nich Harryho ani jeho babičku dobre nepoznali – vlastne vôbec nepoznali. Vedeli vôbec že tu žijú? Nemali priateľov ani rodinu. Mali len jeden druhého, a keď Harry odišiel, jej nezostal nikto a proste... sa to stalo.

Zomrela pred týždňom. Neviem, či bude pohreb. Neviem, čo sa stane s týmto domom. A už vôbec neviem, či o tom vie Harry. Veľmi mu to ublíži. Nikoho iného nemal. Toľkým si už prešiel a ak sa dozvie, že stratil aj babičku, ktorá ho vychovávala ako svoje vlastné dieťa, bojím sa, že sa na tom hroznom mieste zrúti. Možno horšie, ublíži si?

Nie, nemyslí na také hlúposti. Zakázala som si.

Vo vzduchu som neustále cítila tú jeho prekrásnu vôňu. Buď som si to len namýšľala alebo za to mohla tá prikrývka, v ktorej som kráčala po starom drevenom a tak hlučne vŕzgajúcom schodisku. Rukou som prechádzala po drsnom povrchu dreveného zábradlia, po ktorom sme sa s Harrym zvykli spúšťať, keď sme spolu blbli ako malé deti.

Zastala som až pred dverami do obývačky. Chvíľu som sa bezmyšlienkovite pozerala na fádne – ničím zaujímavé dvere pred sebou, než som vstúpila do miestnosti. Miestnosť bola malá, jej steny lemovali Harryho fotografie z detstva a jeho babičky s dedom a tiež poličky s Harryho ďalšími medailami, v strede miestnosti zachytených spomienok ležal malý zastaraný zelený gauč. Hneď ako som sem vstúpila upútal moju pozornosť. Pripomenulo mi to niečo, čo mi vyčarilo asi ten najúprimnejší a najširší úsmev, odkedy bol Harry preč.

Love, Harry x [h.s]Read this story for FREE!