Tak už sa rozhodni!;

232 13 0

Zobudila som sa na nejaké hlasy v miestnosti. Nevedela som, či chcem otvoriť oči, alebo sa stále tváriť neprítomne. Zvolila som možnosť B.

Ch: "Ako si ju v hentakom stave mohol pustiť niekam inam ako k doktorovi?" Počula som nejaké hlasy. Nemala som tušenie o tom, kde sa nachádzam, no bolo mi jasné, že tie hlasy patria Chrissovi a Zaynovi.

Z: "Tvrdila, že je v pohode."

Ch: "A ty si úplne slepý? Že si nevidel čo sa s ňou deje?"

Z: "Lebo ty si všemohúci. Na mojom mieste by si tiež nevedel čo robiť. K doktorovi ísť nechcela."

Ch: "Asi prečo, ty inteligent! Keby si ju poznal, tak vieš že z doktorov má fóbiu."

Nastalo úplne ticho. Bála som sa čo i len nadýchnuť, aby som sa náhodou neprezradila.

Ch: "Vedel som, že si idiot, ale že až takýto, to som naozaj netušil."

Ďalšie ticho, ktoré prerušili len niečie kroky a zabuchnutie dverí.

Po tretí krát ticho. Tento krát už úplne. Jediné, čo bolo počuť bol pravidelný dych. Môj pravidelný dych a dych ešte niekoho. Či to už bol Zayn, alebo Chriss, to som určiť nedokázala.

Ale ani otvoriť oči sa mi nechcelo. Nechcela som vedieť kde som, kto je tu so mnou. Nechcela som čeliť realite. Chcela som sa jej čo najdlhšie vyhýbať, radšej sa hrať na to, že som v bezvedomí, ako znova riešiť Zayna a Chrissa.

Oboch som ľúbila.

S každým som si už niečo prežila.

S Chrissom bolo toho teda oveľa viac. No jeho veľkým mínus bolo to, keď odišiel. Nechal ma na všetko samu. Nestaral sa o to, čo so mnou bude. Zariadil si svoj život.

Ja som si ho zariadila so Zaynom. Som šťastná, viem, že ma ľúbi, viem, že ja ľúbim jeho.... ale čo ak to nestačí? Čo ak sa to celé nevyrovná tomu, čo som mala pri Chrissovi? Pocit istoty, domova, lásky a kompletnosti.

Lenže čo ak je Zayn ten pravý?

Neblázni predsa. Chriss sa kvôli tebe vrátil, zahodil všetko čo mal. Ozvalo sa moje srdce.

Odišiel, nechal tá napospas celému svetu. Nemal o teba záujem. Ty mu veríš? Ozvala sa moja myseľ.

Vrátil sa. Nechal Teressu a vrátil sa za tebou. Znova moje srdce.

Prvé milujem ťa povedal pod značným vplyvom alkoholu. Znova myseľ.

Tak mu daj aspoň nejakú šancu, aby ti mohol svoje city dokázať. Zasa srdce.

Čo počúvnuť. Srdce, či hlavu? Srdce chce milovať, hlava chce byť realistkou.

Ja som realistka.

A možno to je problém. Možno by som aspoň raz mohla poslúchnuť srdce.

Možno aspoň raz spraviť niečo podľa seba bez ohľadu na druhých.

Pomaly som otvorila oči. Ostré svetlo ale spôsobilo, že som ich znova rýchlo zavrela. Pár krát som musela zažmurkať, aby si oči privykli na svetlo.

"Ahoj." Začula som tichý, mužský hlas.

"Ahoj." Snažila som sa o odpoveď, no z úst mi nevyšiel takmer ani hlások.

Zmetene som sa obzrela po miestnosti. Nikde nič. Len holé steny, zatiahnuté závesy na okne, odporne, mihotavé svetlo a.....infúzia?

Vydesene som vypliešťala oči na ihlu vytŕčajúcu z mojej pravej ruky.

"Bola si dehydrovaná." Ozrejmoval mi Chriss. "A nakoniec si odpadla. Do toho sa zamiešalo to, že si dlho nespala. Preťažila si si organizmus."

V hlave som si prehrávala čo sa vlastne stalo.

Rozbehla som sa za Chrissom, ktorý sa z nenazdania objavil v bare .Zoskočila som z pódia, nohy sa mi podlomili a ja som sa ocitla na zemi.

Ako ďalšie si pamätám že ma niekto niesol niekam, cítila som studený vietor na pokožke a viac nič.

Len som prikývla. Ihla v ruke ma neskutočne iritovala, mala som chuť si ju z tej ruky vyrvať a odísť domov.

Zrak som uprela na okno. Ako dlho som bola mimo? Je deň, alebo noc? Cez zatiahnuté rolety som nič nevidela. Len ostré svetlo neónovej žiarovky svietiacej zo stropu.

"Ako dlho som bola mimo?" zachrapčala som nakoniec. "Mám pocit, že som spala celé roky."

"Je desať večer. Spala si celý deň."

Prekvapene som vypleštila oči. Celý deň? Tak dlho predsa nezvyknem spávať.

"Kde je Zayn? " rozhliadala som sa po izbe, no nikde som ho nevidela. Možno si šiel zobrať len kávu. Preletelo mi hlavou. Niečo mi ale vravelo, že tu nie je. Ale Chrissové slová mi len potvrdili to, čo som v podvedomí tušila.

"Pred chvíľou odišiel."

"Pohádali ste sa." skonštatovala som.

Konečne sa mi začal vracať hlas. Už som nechrapčala.

"Hej." prikývol. "Je nezodpovedný. Vôbec ti nemal povoliť ísť do toho prekliateho baru." zaťal ruky v päsť.

Za ten dlhý čas sa vôbec nezmenil. Je to stále on. Jeho gestá sú stále jeho.

"Rozhodla som sa sama." protirečila som mu.

"Videl v akom si stave a i tak ti to povolil, je nezodpovedný." zopakoval.

"Som svojprávna." prekričala som jeho protesty.

Zmĺkol a hľadel mi do očí. Vpíjala som sa do nich. Žiadne slová, žiadne dotyky, len náš pohľad.

"Až moc mi na tebe záleží. Nechcem , aby sa ti niečo stalo." priblížil sa ku mne.

"Ľúbim ťa." zašepkal a perami sa obtrel o tie moje. Pocítila som teplo jeho dychu, sladkú chuť jeho pier. Nemala som silu protestovať. Opätovala som mu ho. Náš prvý bozk. I keď som si uvedomovala, že sem môže niekto vtrhnúť, že sa tu môže zjaviť Zayn, že mu tým veľmi ublížim. Neprestavala som. Neodťahovala som sa. Nechcela som.

"Aj ja teba." povedala som nakoniec.

A bola som si tým skutočne istá. Ľúbim ho. Viac ako kohokoľvek iného.

Na dneRead this story for FREE!