Na dne

Spravila som chybu, ktorú ľutujem;

 

"Dobrý deň, pred chvíľou ste mi volali, aby som sa sem čo najskôr dostavila." Vybafla som na recepčnú sediacu za svojím stolom.

"Slečna Sparxsová?" Uisťovala sa.

Trhano som prikývla.

Podlamovali sa mi kolená. Cítila som slabosť, ktorá sa mi rozlievala v tele.

"O čo ide?" Spýtala som sa tichým hláskom.

"Chriss Brown. Poznáte ho?"

Znova som trhane prikývla. Motala sa mi hlava. Cítila som sa ako sa všetko točí. Teda, nevedela som či sa točím ja, alebo všetko okolo mňa.

"Čo s ním je?"

"Utrpel menšie zranenia. Pár tržných rán, mierny otras mozgu, zlomeninu lavej ruky."

Musela som sa chytiť pultika, inak by som zrejme neudržala rovnováhu.

"V pohode?" Objali ma Zaynove pevné ruky, ktoré mi dávali istotu, že možno nič nie je tak zlé, ako to teraz vypadá. 

Prikývla som.

"Ako sa to stalo?" Kládla som otázku za otázkou.

"Podľa toho, čo nám povedal, vbehol do cesty práve vo chvíli, keď bolo v tesnej blízkosti auto. Vodič sa snažil zabrzdiť, no bol príliš blízko a tak sa mu to nepodarilo úplne."

"Smiem ísť za ním?"

"Poďte za mnou." Povedala a vstala zo svojho miesta.

Kráčali sme bielou chodbou. Nikde ani živej duše. Úplne ticho.

Presne pre toto neznášam nemocnice a doktorov. Ten pach ktorý sála z tých holých stien....vôňa bezradnosti, smútku, dezinfekcie, krvi a samoty tých, ktorý tu čakajú na svojich blízkych. Presne tak ako ja teraz.

"Nech sa páči."

Potichu som otvorila dvere, ktoré ma od neho delili.

Bála som sa toho, čo tam uvidím a tak som najprv len nazrela. 

A celkom mi to aj stačilo.

Vypadal že spí, čo mi celkom vyhovovalo.  Ležal v pokoji, len hruď sa mu pravidelne dvíhala a klesala.

Proste som stála pri dverách ako prikovaná.

"Budeš tam len tak stáť, alebo aj pôjdeš dnu?" Prekvapil ma jeho slabý hlas.

Od ľaku som takmer nadskočila.

"Ehm....myslela som že spíš." Zakoktala som.

"Čakal som na teba."

Kútiky pier sa mi svojvoľne pohli do jemného úsmevu. Hneď mi však zasa klesli, keď som počula ten hlasity nádych a ešte hlasnejší výdych za mojím chrbtom.

Vošla som do jeho izby, alebo ako to nazvať.

Zreteľne som videla, ako sa Chriss celý napol, keď uvidel Zayna kráčať v zákryte so mnou.

"Čo si to stváral, prosím ťa?" Zašepkala som.

"Chcel som pobozkať auto." Snažil sa odľahčiť celú situáciu.  Celý Chriss. I keď trpí on, snaží sa o to, aby netrpeli ostatný.

No ja som trpela i tak. Spravila som chybu, ktorú ľutujem. Keby som ho nebola vyhodila, nič by sa nebolo stalo.