Harry Potter 7

1. kapitola: Temný Pán povstáva
V úzkej, mesiacom osvetlenej uličke sa odnikiaľ objavili dvaja muži. Chvíľu len ticho stáli a obozretne na seba navzájom mierili prútikmi. V okamihu, keď jeden druhého rozpoznali, rýchlo ukryli svoje prútiky do habitov a ďalej už pokračovali bok po boku.
„Niečo nové?" opýtal sa ten vyšší.

„Iba to najlepšie," odpovedal Severus Snape.
Ulička bola z ľavej strany lemovaná nízkym porastom divokých ostružinových kríkov a z pravej strany vysokým, udržiavaným živým plotom. Dlhé habity obom mužom pri chôdzi zľahka povievali okolo členkov.
„Už som sa začal báť, že to nestihnem," povedal Yaxley, ktorého obrysy sa striedavo objavovali a mizli v tieni tak, ako konáre stromov prerušovali mesačný svit.

„Bolo to o niečo zložitejšie, ako som očakával. Ale myslím, že bude spokojný. Aj vy vyzeráte dobre naladený, veríte, že Vás prijme v dobrom?" Snape prikývol, ale viac to nerozoberal.
Odbočili doprava, na širokú príjazdovú cestu, ktorá viedla preč z uličky. Vysoký živý plot sa zatočil ich smerom, pokračoval pozdĺž príjazdovej cesty a mizol v tieňoch za mohutnými dverami, veľkolepej železnej brány, ktorá mužom skrížila cestu. Ani jeden z nich však nespomalil, obaja bez slova iba urobili ľavou rukou akési rýchle znamenie a prešli priamo skrz zavreté vráta, ako keby sa ich temný kov premenil na dym. Keď tisové kríky na chvíľu utlmili zvuk ich krokov, sprava začuli nejaký šramot. Yaxley rýchlo pozdvihol svoj prútik a namieril ho na hlavu svojho spoločníka. Zdrojom hluku sa ukázal byť obyčajný, žiarivo biely páv, ktorý si majestátne vykračoval po vrcholku živého plotu.
„Luciusovi sa vždy darilo dobre. Pávy..." odfrkol Yaxley a zastrčil si prútik späť do habitu.
Na konci rovnej cesty sa týčila prepychová usadlosť, okná v prízemí akoby sa trblietali diamantovými odleskmi. Niekde v temnej záhrade za plotom bolo počuť šum fontány. Pod nohami im škripotal štrk. Keď Snape s Yaxleyom dorazili k hlavným dverám, náhle sa pred nimi otvorili. V blízkosti však nebol nikto, kto by ich otvoril. Vstupná hala bola obrovská, málo osvetlená, s prepychovou výzdobou, väčšinu kamennej podlahy pokrýval koberec s výrazným vzorom. Oči portrétov, okolo ktorých Snape s Yaxleyom prechádzali, sa za nimi unudene otáčali. Obaja sa zastavili pred masívnymi drevenými dvermi, ktoré viedli do ďalšej miestnosti. Iba na okamih zaváhali a potom Snape stlačil bronzovú kľučku.
Prijímacia izba bola plná tichých ľudí, sediacich okolo dlhého vyrezávaného stola. Obvyklé vybavenie miestnosti bolo nedbalo odsunuté k stenám. Miestnosť bola osvetlená iba žiarou plameňov ohňa z mramorového krbu, ktoré sa odrážali v zafarbenom zrkadle. Snape aj Yaxley na moment zaváhali a zostali stáť na prahu.
Po tom, čo sa ich zreničky rozšírili a oči sa prispôsobili nedostatku svetla, pozreli obaja na najväčšiu zvláštnosť celej scény: nad stolom visela hore nohami bezduchá ľudská postava, pomaly sa otáčala, ako keby bola zavesená na neviditeľnom lane. Jej obraz sa odrážal v zrkadle aj na povrchu vylešteného stola.
Nikto z ľudí, ktorí pri nej sedeli, nevenoval zvláštnej postave pozornosť, s výnimkou bledého muža, sediaceho takmer priamo pod ňou. Vyzeralo to, že sa neovláda a každú minútu musí pozrieť hore.
„Yaxley, Snape," ozval sa vysoký ostrý hlas z čela stolu.
„Prišli ste na poslednú chvíľu." Hovoriaci muž sedel priamo pred krbom, takže bolo pre prichádzajúcich ťažké rozoznať viac, než jeho siluetu.
Ale keď sa priblížili, obrysy jeho tváre vystupovali i skrz šero v miestnosti - bez vlasov, s hadími rysmi, rozšírené nozdry a lesknúce sa červené oči so zvislými zorničkami. Bol tak bledý, že z neho skoro vyžarovala perleťová žiara.
„Severus, sem," povedal Voldemort a ukázal na sedadlo po svojej pravici. „Yaxley - vedľa Dolohova." Obaja muži zaujali určené miesta.
Väčšina párov očí za stolom však sledovala Snapa a k nemu aj Voldemort prehovoril ako k prvému.
„Takže?"
„Môj pane, Fénixov rád plánuje presunúť Harryho Pottera z jeho súčasného bezpečného úkrytu budúcu sobotu po zotmení."
Ľudia okolo stola zbystrili, niektorí strnuli, iní sa nepokojne zavrteli, všetci uprene pozerali na Snapa a Voldemorta.
„V sobotu po zotmení," zopakoval Voldemort. Svoje červené oči zaboril do čiernych Snapových očí tak sústredene, že niektorí okolosediaci nevydržali a odvrátili zrak, očividne s obavou, že sami budú prepálení tak či tak tým dravým pohľadom. Snape však sledoval pokojne Voldemortovu tvár, na ktorej sa po chvíľke jeho beztvaré ústa znetvorili do čohosi, čo vyzeralo ako úsmev.