Nedeľné príbehy

Today Was a Fairytale

Obloha zažiarila jasným svetlom hviezd. Ako som ich tak pozorovala z okna, znova som sa pristihla, že rozmýšľam o tom aké to bolo kedysi alebo skôr, čo je ešte horšie o tom, aké by som chcela aby to bolo. V poslednej dobe som to robila často. Občas, som si pri tom aj niečo želala. Zväčša som však len tak sedela a pozerala sa ako padajú z oblohy...

Keď som sa zobudila, v mysli sa mi ešte prehrával obraz krásnej nočnej oblohy a zvlášť jednej padajúcej hviezdy. Keďže som bola čiastočne ešte v polospánku, veľa som toho neregistrovala, mala som však pocit, že sa moja posteľ hýbe. Keď som konečne precitla, tak som nezačala kričať len vďaka tomu, že šok čiastočne paralyzoval aj moje hlasivky. Sedela som v hojdajúcom a nadhadzujúcom sa autobuse.

„Kde to som?" spýtala som sa mojej spolusediacej, z ktorej som momentálne videla len dlhé havranie vlasy asi tak po plecia. Tá sa otočila ku mne a ja som si uvedomila, že ju vlastne poznám, akurát vyzerala nejako inak, mladšie?

„Wow, ty si teda dobrá," povedala, keď však videla, že som totálne dezorientovaná, tak sa nado mnou zľutovala.

„Cestujeme na súťaž zborov. Mimochodom, volám sa Ivana. Teší ma."

Mala som sto chutí povedať, ja viem, ale niečo v mojom vnútri ma zastavilo a tak som sa iba trochu od veci opýtala:

„A aký je vlastne rok?" trochu žartovne som nadhodila.

„Ty si inak dobre mimo čo? 2008. Asi ešte spíš," skonštatovala viac pre seba ako pre mňa.

„Asi áno."

Nechápala som tomu, buď si zo mňa robí srandu alebo som sa zázrakom posunula spať v čase tak o tri roky. Keďže som akurát vstala na žiadnu hlbšiu úvahu som nemala chuť.

„Ja som Jane a tiež ma teší," odpovedala som Ivanke. Moja myseľ by sa určite zabrala do nejakých úvah no nebolo jej to dopriate. Z ampliónov sa totiž ozval hlas nejakého dievčaťa.

„Desať minút a sme v cieli ľudia."

Otočila som sa k Ivke, že sa jej spýtam, kde to vlastne ideme ale pri pohľade na ňu ma zaplavili zvláštne spomienky. Spoznali sme sa na jednej chate, kde sme sa aj skamarátili. No ale potom to nejako opadlo, sama netuším ako. Rozhliadla som sa po autobuse, pripomenulo mi to cestu na jednu súťaž so zborom, na ktorú som tak pred troma rokmi šla. Skoro som dostala infarkt, keď som zazrela blond hlavu mojej kamošky Hanky, vedľa ktorej sedela mladšia verzia mňa. Nestihla som sa nad tým zamyslieť, lebo z ampliónu sa ozvalo:

„Sme na mieste. Vystupovať!"

Do samotnej skúšky ostávalo ešte dosť času a tak nám vedúca zboru Slávka dala rozchod, síce len hodinový ale predsa. Všetci sa rozpŕchli na všetky svetové strany a tak som sa pripojila k Ivke. Keďže sme ani jedna nemali peniaze na rozhadzovanie, tak sme len blbli v skúšobných kabínkach a fotili sa do Ivkinho foťáka. Nakoniec sme sa obliekli do najšialenejších vecí aké sme našli a poprosili sme predavačku, nech nám urobí spoločnú fotku. Keď sme sa pozreli na hodinky zistili sme, že máme tak desať minút aby sme sa dostavili na skúšku. Teda Ivka, keďže moja minulá verzia tam určite bude bolo by dosť divné, keby sa tam objavila aj terajšia. Aspoň to tak spomínali v nejakom filme. A tak som sa vyparila. Ivke som nakecala, že idem ešte pohľadať vécka. V skutočnosti som sa nejakým nedopatrením ocitla v kuchyni.

„Potrebuješ pomoc?" ozval sa za mnou akýsi hlas. Keď som sa otočila hľadela som do modrých očí milo vyzerajúceho chalana.

„V podstate," povedala som.

„Na to som tu," odvetil.

„Ako sa nepozorovane dostanem ku skúšobni pre zbory?" spýtala som sa.